Absolvované výlety v roku 2019 :)

Ahojte:)

Tento rok mi leto neskutočne rýchlo ubehlo a ja som sa rozhodla, že spravím taký menší “flashback“ a skrz fotky Vám poukazujem aké výlety som tento rok absolvovala. Musím však uznať, že tento rok ich je menej ako minulý, avšak našťastie to neznamená, že som si ich neužila rovnako dobre.
Absolvovala som 5 výletov v rámci Slovenska, z ktorých 4 miesta som ešte nikdy nenavštívila a veľmi som sa tam tešila. Mnohé z nich ešte stále zostali  na wishliste neabsolvovaných. Tak dúfam, že zase budúci rok.
(časť minuloročných výletov si môžete pozrieť na linku tu: Moje letné tripy za rok 2018 )

Tento článok som sa rozhodla napísať aj z dôvodu, že Súťažím s Mall.sk o zaujímave ceny, vďaka ktorým by som sa v blogovaní a fotení vedela znova posunúť o kúsok na vyššiu úroveň. Držte palce a poďme už na podstatu článku. :)


Sandberg

Prvým výletom tohto roka bol Sandberg, ktorý mám od domu jazdou autom asi 10-15 minút a nikdy som tam nebola :D To je teda irónia hh... A pri zisťovaní kto sa obetuje a pôjde tam so mnou som zistila ďalšiu šokujúcu info a to, že tam ešte nikdy nebol ani môj snúbenec a ani moji rodičia a to sme bratislavčania. :D  Tento výlet som mala na zozname už aj minulý rok ale pre nedostatok pekného počasia a dovolenkových dní sme ho nestihli.
Lokalita je v podstate kúsok od Devínu a drahý pozeral trasu aby sme mali aj trocha pohybu a kúsok sa prešli. Išli sme po takzvanom náučnom chodníku a ak by ste sa na Sandbergu chceli zastaviť aj Vy, prikladám aj mapu trasy

Verím, že sa nájde aj zopár ľudí čo nebude vedieť čo to ten Sandberg je. Takže dáme si troška náuky priamo z wikipédie:
,, Sandberg je významná paleontologická lokalita, nachádzajúca sa na území mestskej časti Devínska Nová Ves, Bratislava. Leží na severozápadnom okraji chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty a je súčasťou Národnej prírodnej rezervácie Devínska Kobyla. Lokalita bola objavená pri ťažbe piesku.
Lokalitu vyhlásili za chránené nálezisko s rozlohou 25,6 ha roku 1964. Už nasledujúceho roku bola rozšírená a premenovaná na Štátnu prírodnú rezerváciu Devínska Kobyla, o rozlohe 27,97 ha. Roku 1986 sa chránená plocha rezervácie rozrástla na 102 ha. Posledná zmena prišla 1. januára 1995, kedy bola premenovaná na Národnú prírodnú rezerváciu Devínska Kobyla, s najvyšším stupňom ochrany.
Dôvodmi ochrany je najmä výskyt bohatej teplomilnej flóry a fauny (najmä hmyzu); výskyt pieskomilnej kveteny a výskyt druhov čeľade vstavačovitých rastlín, vďaka ktorým patrí k najvýznamnejším lokalitám na Slovensku.“

Musím uznať, že výhľad odtiaľ bol naozaj krásny. Jediné čo nám vadilo bolo, že cestou nás celkom dosť obžierali komáre. Chodníček totižto vedie veľmi úzkou piesočnato-bahnitou trasou, ktorú ohraničujú stromy.

Na samom vrchu sa taktiež nachádzalo niekoľko kôz v ohrádke. Žiaľ sa nedali pohladkať :(

Keď sme dostali priamo na miesto, tak sme boli prekvapený aké krásne vtáctvo tam lieta. Bežne totižto takto sfarbených vtáčikov nevidíme. V piesočnatých kopcoch majú vydlabané svoje úkryty odkiaľ sme ich neustále videli preletovať. Bolo to nádherné a všade bolo počuť ich krásny štebot. Proste relax ako sa patrí.

Keď sme dorazili na úplný vrch kopca, tak sme všade po zemi videli slimáčie ulity a taktiež skamenelé pozostatky.

Veľmi sa mi to páčilo, keďže na chvíľku som sa cítila ako v nejakom praveku. Navyše... odfotila som pterodaktyla ! :D
Teda... aspoň vtáka, ktorý tak pri lete vyzeral. Čo poviete ? ...

(Túto fotku som dávala na instagram, preto som tam napísala anglický popis)

Cestou späť sme išli inou cestičkou a stretli sme takéto krásne barany :)

 A taktiež jeden dol bol obrastený bambusom Nedalo sa to nevšimnúť. Vyzeralo to veľmi efektne. Sranda, že aj v našom klimatickom podnebí prežije. :)

Aaaaaa ešte na samom konci sme objavili nádherný črepník so skalkou. :)

Kompa a Vodný mlyn Jelka
V jeden krásny slnečný a veľmi teplý deň môj snúbenec zavelil, že sa vyberieme do Dunajskej Stredy, pretože našiel nejaký inzerát na bazoši a on si to proste chce kúpiť. Zhíkla som od radosti pretože kúsok odtiaľ (teda aspoň som si myslela, že je to kúsok) sa nachádza Vodný mlyn Jelka a na fotkách čo som videla asi týždeň predtým na facebooku vyzeral naprosto fantasticky a chcela som ho vidieť aj ja na vlastné oči.
Prekvapil ma, pretože sme nakoniec išli cez Gabčíkovo a vzal ma kompou, ktorou som ešte nikdy nešla. Bola to hrozná sranda a veľmi sa mi to páčilo. :)

Viem, že sa nemajú natáčať videá "na stojáka" a môj snúbenec to vyslovene neznáša, ale videá v tomto článku budú "na stojáka" pretože práve tak som jedine vždy vedela zachytiť celú podstatu čo som na videu chcela mať. :) Inak by to bolo vždy celé orezané a záber nekompletný, takže tentokrát mi to prosím odpusťte. Ďakujem. :)

 Ďalej som navigovala až sme nakoniec zistili, že tá Jelka vlastne až tak blízko nie je :D
Nakoniec to bolo cca 20 kilometrov od miesta kam sme mali ísť, ale drahý nenadával a tiež chcel vidieť niečo nové.
Dorazili sme na obrovské parkovisko a nebola som si istá, ktorou stranou sa máme vydať ale vyrazili sme smerom dole od parkoviska. Zrazu sme zbadalli rieku a hneď vedľa nej sa nachádzal spomínaný vodný mlyn a hneď za plotom bola veľmi útulná reštaurácia. S drahým sme sa zhodli, že keby že to nie je tak ďaleko od nášho bydliska, tak presne toto je to miesto kde by sme si obaja vedli predstaviť svadobnú hostinu. :)
Areál je síce veľmi maličký ale zároveň aj veľmi fotogenický. Mlyn som navštívila aj priamo vo vnútri a videla som ako funguje. Spravuje ho totižto veľmi milý pán a za vstupné 2 € Vám ho aj predvedie. Vo vnútri sa nachádza výstava nástrojov na spracovanie obilia. Malý kúsok z nej Vám ukážem aj na fotkách nižšie, avšak nie všetko ... ak tam chcete ísť aj Vy pozrieť, nech Vám všetko neprezradím.

Vo vnútri bolo veľmi teplo a schody boli veľmi úzke, nízke a prudké. Čiže klaustrofobikom dlhý pobyt v ňom moc neodporúčam. Taktiež ak sa bojíte výšok, tak to nie je asi pre Vás, keďže ja som vyliezla až na samý vrch a pohľad dole nebol ani pre mňa príliš príjemný a bála som sa ísť späť. V jednej ruke som mala jeden fotoaparát a v druhej zas druhý. Jeden som si teda zavesila na krku a rozklepane som sa držala úzkeho zábradlia. Nebolo to zrejme stavané pre vysokých a tučných ľudí ako som ja. HA HA . :D

Výhľadňa Veľká Homola
Tento výlet som mala taktiež na zozname výletov už od minulého roku. Dohodli sme sa s kamarátkou, že tam pôjdeme spolu ale nakoniec ona absolvovala výlet s frajerom a jeho kamarátmi o nejaký ten mesiac skôr a ja som si počkala na termín svojej vytúženej dovolenky. Deň predtým než sme mali ísť sme pozerali počasie asi na všetkých možných stránkach a hlásili neskutočne teplo okolo 30 stupňov celzia a bez jediného mráčika. Veľmi sme sa tešili ale zároveň sme sa báli, že bude príliš teplo a dostaneme zabrať, keďže terén nie je vhodný úplne pre všetkých aj keď som čítala veľa názorov aj napríklad, že je vhodný pre malé deti. Ciest na Veľkú Homolu je viacero. My sme si vybrali plus mínus takú kratšiu, ktorá mala trvať okolo hodiny.

 Pôvodne s nami mali ísť aj moji rodičia, ale keďže tatino absolvoval operáciu pruhu pár mesiacov dozadu tak sa necítil na to, aby kráčal hodinu stupákmi... a dobre spravil ale o tom neskôr.  Z domu sme vyrazili spolu s mojim snúbencom a psíkom – 1,8 kilovou fenkou jorkšírkou Kiarou okolo 10tej hodiny a podľa plánu sme okolo 11tej mali prísť k Zochovej chate a jednou z možných cestičiek začať výšľap. Všetko išlo podľa plánu, bolo neskutočne krásne a tak som neváhala vziať aj oba svoje fotoaparáty so sebou (ultrazoom a zrkadlovku). Po ceste sme šli pomalým krokom a ja som zdokumentovávala okolie. Vetrík takmer nefúkal a obloha bola azúrovo modrá so sem tam nejakým malým obláčikom.

Po nejakých 20 minutách sme zastavili pri hvezdárni, že sa napijeme a v tom mi snúbenec hovorí, že mám na boku pod ruksakom nejakého čudného pavúka a nemám sa hýbať. Samozrejme ... neznášam pavúky a žiadala som ho o okamžité odstránenie z môjho trička. Snúbenec toho pavúka odpinkol prstom, dopili sme, kráčali sme ďalej a išiel mi fľašku s pitím vrátiť do ruksaku a hovorí, Počuj... neuveríš, ale toho istého pavúka máš na tom istom mieste naspäť. A ja že čoooo? To nie je možné veď som videla ako si ho odpinkol... nerob si srandu. A on že nie, nerobím si srandu. Vtedy som už tušila, že niečo nie je OK a zneistela som. Pozrel sa na to bližšie a zrazu zistil, že to žiaľ nie je pavúk... v tej chvíľke by som skôr prijala toho pavúka ako to, čo mi tam naozaj sedelo. Niekoľko dní pred týmto výletom som totižto na facebooku našla článok o nebezpečnom hmyze na Slovensku a písalo sa o tam o takzvanej muche, ktorá sa volá Kuklorodka jelenia a celkom ma článok zaujal tak som ho prečítala celý. Táto mucha je totižto niečo ako kliešť, sedí na Vás, začne Vám cucať krv a po chvíľke keď zistí, že ste vhodný hostiteľ a nebránite sa, tak zhodí krídla a zostáva na Vás parazitovať ešte aj zo 20 minút. Po jej uštipnutí vznikajú obrovské fľaky a alergické reakcie. Nikdy som o podobnom hmyze nepočula... a zrovna tento hmyz mi sedel dva krát na boku pod ruksakom a snažila sa asi na mne parazitovať. Drahý ju našťastie rozmačkol servítkom a po rozmačknutí krv nebola ale kontroloval mi, či ma už náhodou nestihla štipnúť.

Našťastie nie... takže som si vydýchla ale už som celkovo tak zneistela keďže ma chytala panika, že keď tam bola jedna, tak ich tam môže byť hádam aj celý les... a celú cestu som sa potom už len ošívala :D Išli sme teda ďalej a po chvíľke začal terén naozaj výrazne stúpať, Priznám sa, že keďže nie som najchudšia, tak som mala dosť veľké problémy a celkom som lapala po dychu a v duchu som nadávala, že ktorý pablb napísal recenziu, že tento výlet je vhodný aj pre malé deti. Akože vážne ? ...
No dobre... tak možno ak idú inou cestičkou... neviem posúdiť... ale aj tak, proste keď je raz niečo na samom vrchu, tak pochybujem, že k tomu vedie rovná cestička bez stúpania.
Ale užili sme si aspoň krásnu krajinku.. to uznávam. :)

A užila si taktiež aj naša Kiara, ktorá sa z výletu veľmi tešila a veľmi veľa prešla po svojich maličkých packách, Zvládala to bravúrne... oveľa lepšie ako ja. hh :D

 A konečne sme sa po ďalším zhruba 40-50 minút dostali na úroveň, že sme vytúžený cieľ videli v dialke. Ono to síce na fotkách asi nie je vidno, ale tento posledný stupák bol nenormálne prudký a vychádzala som ním hádam aj ďalších 10 minút. Už som vážne začala mať pocit, že vypľujem dušu a keď som si ešte pomyslela, že ma čaká ďalších minimálne 100 schodov... no proste fúúúú.

 Keď sme sa konečne vyteperili priamo pod Homolu, tak sme sa rozhodli, že sa troška občerstvíme, než pôjdeme hore schodami. Vybrala som teda nealko pivá, rožky a napolitánky. Aj Kiare sme samozrejme zobrali kostičky a vodu. Tiež sa veľmi tešila, že máme pauzu. Po chvíľke som na kraji stola zbadala nádherného zeleného chrobáka... a to Vám musím povedať, že ja chrobákov a celkovo hmyz vôbec nemusím... ale tento bol naozaj ukážkový. Medzitým než sme si oddýchli som ho použila ako hlavného fotomodela a pomaly sme sa začali baliť, že ideme na vrchol.

V tom rodinka s deťmi, ktorá išla hore na Homolu asi 10 minút pred nami z vrchu kričí dole, že ide nenormálna búrka a musia rýchlo zísť dole. Vraj hrozná čerňava a blesky. Veľmi sme tomu neverili, keďže ešte stále svietilo nádherne slnko... avšak medzitým než sme sa stihli dobaliť sa nás pýtali či nám ide internet a či vidíme na radary ako ďaleko tá búrka je a či stihnú zísť dole. Internet mi žiaľ nešiel, vybrali sa teda dole a my sme sa rozhodli počkať čo bude. Asi 5 minút po ich odchode sa strhol nenormálny lejak, hrozne fúkalo, hrmelo a blesky lietali vzduchom.  V tom celkom sranda skončila, keďže sa mi internet načítal a zistili sme, že je to jeden obrovský nikde nekončiaci mrak a vyzeralo, že tam skysneme na pekne dlho. Mali sme len krátke rukávy a dlhé gate, bolo nám fakt zima a v altánku, ktorý tam našťastie je sme sa túlili navzájom k sebe a nášho psíka si snúbenec schoval pod tričko.

Ukážka na videu:

Snúbenec si robil srandu, že tam budeme nocovať a musíme si spraviť oheň a zohriať vodu.

Chvíľkovo sme sa naozaj smiali, že proste toto sa môže stať len nám... ale obávali sme sa, že ako sa dostaneme domov... a hlavne kedy. Mala som so sebou totižto oba fotoaparáty a nevedela som si predstaviť, že v takejto búrke po šmykľavom blate pôjdeme domov. Buď si ich rozbijem... alebo mi zmoknú. Oba scenáre boli pre mňa proste nepredstaviteľné. V altánku sme sedeli hodinu a pol až kým dážď neustal. Dá sa povedať, že už len tak poprchalo.
Keď mi drahý povedal, že hneď ako doprší pôjdeme domov a na rozhľadňu prídeme pozrieť nabudúce som myslela, že sa rozplačem a pozerala som na neho ako keby mi povedal, že tráva je modrá. Proste neexistuje !!! Už keď sme sa sem vytrepali, tak ja na tú Homolu pôjdem aj keby ma malo tornádo rozobrať. Proste!!! Sem už asi nikdy nepôjdem... nikdy nikdy !
Aby teda náš výlet neprišiel nazmar, tak sme sa rozhodli, že rýchlo vybehneme priamo hore, všetko pofotím dokola a utekáme dole. Aj keď drahý z toho dva krát nadšený nebol a  nekomfortne som sa cítila aj ja a teda nebolo mi všetko jedno. Vyšli sme hore po tých 200 schodoch sťa by lane.

A aj tak bolo.Nikdy som nič tak rýchlo nevyfotila :D Behom 3 minút sme mali niekoľko selfie a fotky okolia. Ono totižto sme hore vôbec nemali dobrý pocit. Nenormálne, ale naozaj že hnusne fúkalo. Na zem som položila ruksak s foťákmi aby som si ich odtiaľ vybrala a vietor mi celý ruksak posúval preč. Okrem toho stredom rozhľadne vedie bleskozvod a celú dobu čo sme boli hore nenormálne zvuky vydával. Ako keby iskril, škrípal a všetko dokopy. Báli sme sa, že každú chvíľu do nás udrie blesk. Bolo cítiť, že je pod napätím.

A teda hneď po odfotení sme išli dole. Bola to najnepríjemnejšia cesta z výletu akú som kedy zažila. Nikdy som sa z výletu tak netešila do auta ako v ten deň. Navyše som si obula veľmi "vhodnú" obuv. Sieťované Adidas Originals Deerupty. Asi ich aj poznáte. Sú veľmi pohodlné a cestou hore boli fakt super.. lenže cestou dole to bol presný opak. Nemala som v nich pevnú nohu, šmýkalo sa mi, boli celé zablatené a aby nebolo málo, tak som sa potkla aj o koreň stromu a jednu tú mriežku si roztrhla. Hneď ten prvý stúpak... teda cestou dole klesák mi dal nenormálne zabrať. Šmykľavé kamene a blato... schádzala som to asi 15minút a neustále som mala pocit že padnem... a zároveň ešte stále poprchalo, blízkalo sa, hrmelo a neboli sme vo svojej koži.
Skoro ma porazilo !!!! Našťastie doma sa mi tenisky podarilo umyť do biela a sieťku dvomi stehmi spojiť a vyzerajú znova ako nové a ani nič nie je vidno. :) Už nikdy nikdy nikdy si neobujem deerupty do lesného terénu.

Touto cestičkou sme kráčali hore :

A musí tu proste byť jedna naša vyklepaná rozfúkaná a zmoknutá selfie. :D

Smolenice

Vybrali sme sa sem už ku koncu mojej dovolenky a tento výlet bol pre mojich rodičov veľmi dôležitý, hlavne pre tatina. Je to totižto jeho rodné mesto, rodná hruda a niekoľko rokov tu už nebol. Povedal, že hádam aj dobrých 40 rokov. Na začiatku leta sme zistili, že Smolenický zámok je konečne počas leta dostupný aj verejnosti a výlet bol tým pádom na svete. :)
Cesta nám netrvala ani až tak dlho a veľmi sme sa tešili ako to vyzerá vo vnútri. Bojnický a Smolenický zámok totižto patria k najkrajším na Slovensku a zároveň sa na seba veľmi podobajú ... ako je to možné? Dozvedeli sme sa neskôr. :)

Cesta k zámku je betónová cesta, ktorá je ohraničovaná krásnou prírodou, vŕbami vysokými stromami a jazierkom, ktoré už však podľa slov tatina nie je také aké bývalo. Čo bola teda obrovská škoda, keďže pôsobilo tak trocha zanedbane.

Keď sme sa dostali na koniec chodníka, tak sa pred nami týčil krásny zámok, ktorý pôsobil oproti Bojnickému zámku veľmi malinkým dojmom ale o to mi prišiel zaujímavejší.

Pri vchode do zámku sa taktiež nachádzajú dve sochy strážcov s erbom jeleňa.

Po príchode dnu sme si išli zakúpiť lístky na prehliadku a ja som medzitým prebádala okolie snažila sa zámok zachytiť z čo najkrajších strán. Okrem toho sme si ešte stihli kúpiť aj nejaké tie magnetky. Tie proste nesmú chýbať. :)

Asi po polhodinke čakania nás zavolala sprievodkyňa a išlo sa na prehliadku. Vysvetlila nám zopár zaujímavosti ako napríklad to, že Smolenický zámok neobývali zo začiatku zemepáni. Bolo v ňom ubytované vojsko, a plnil úlohu strážneho hradu. Počas vojny bola veža, ktorá je odfotená na fotke nižšie poškodená strelami a miesta kde je farba tmavšia sú práve tie miesta, ktoré museli dať po výstreloch z kanónov opraviť. Taktiež boli v zámku umiestnené mnohé zbrane a taktiež púštny prach. Až neskôr keď zámok vojsko opustilo, tak sa tam nasťahovali panovníci. A prečo je podobný s Bojnickým ? To sme sa tiež dozvedeli. :) Išlo totižto o rovnakého architekta, ktorý dizajn navrhoval a bol ním Jozef Hubert.

Taktiež nám vysvetlila prečo je práve jeleň v erbe Smoleníc. Práve ten, ktorý sme videli pri vchode a držali ho v rukách sochy strážcov.
Keďže si ten príbeh nepamätám presne, dovolím si ho citovať z jednej stránky:

,,Bola tmavá noc, keď sa koč jedného z Pálffyovcov trmácal lesnou krajinou. Ako tak uháňali, z ničoho nič koňom do cesty skočil jeleň. Kočiš prudko pribrzdil, pri čom sa zlomilo jedno z kolies. Koč havaroval a šľachtic spolu s kočišom museli zvyšok noci stráviť uprostred temného lesa. Mysleli si, že sa stali obeťou nešťastia. No keď ráno vyšlo slnko, naskytol sa im pohľad, ktorý im vyrazil dych. Pár metrov od miesta nehody, na pôvodnej trase koča, zívala na nich hlboká priepasť. Nevedomky sa rútili priamo do nej. Ale jeleň a zlomené koleso im zachránili život. Odvtedy sa podľa povesti nachádzajú oba symboly v rodovom erbe Pálffyovcov."**https://www.tyzden.sk/casopis/15939/p-lffyovsk-tour/


Aktuálne sa vo vnútorných častiach zámku robia výstavy fotografií, obrazov, detských prác či dokonca retro kočíkov. Všetky tieto výstavy sme videli, ale fotky Vám sem zámerne nedám aby som Vám zbytočne neukázala priveľa ak by ste sa tam plánovali pozrieť tiež.

 Výhľad bol naozaj neskutočne krásny a každý návštevník si tu urobil nejednu selfie. My sme tiež na tom neboli inak avšak snažila som sa fotiť čo najviac okolie.

 A aby ste nepovedali, že som zlá... tak Vám predsa len malilický kúsok jednej z výstavy ukážem.:) Retro kočíky a veruže veľa z nich by sa aj teraz "uživilo". Tento nižšie na fotke som zámerne odfotila takto samostatne. Moja mamina na neho totižto ukázala, že presne v takom istom sa vozila ona keď bola malá.

Keď sme prehliadku zámku skončili, tak sme sa vybrali cestou dole na obed. Hneď prvá reštaurácia pod zámkom bola naša ďalšia zastávka. Dali sme si tam obed a môžme vrelo odporučí kuracie rezne s majonézovým šalátom a burger. :) Veľmi mňam.
Keď sme dojedli, tak sme išli pozrieť ešte namiestny cintorín. Tatino sa snažil nájsť hrob svojej rodiny. Žiaľ márne :( Za 40 rokov sa totižto v Smoleniiach veľa zmenilo a hrob nenašiel. Bohvie čo sa s ním stalo.Bol teda trocha smutný a cestou naspäť taktiež hľadal aj svoj dom kde vyrastal. Ten taktiež takmer nenašiel, avšak môj snúbenec mu urobil veľkú radosť a na konci dediny to otočil do protismeru a išli sme ešte raz a pomalšie. Keď ho konečne našiel bolo vidieť, že je spokojný. Chvíľku sa poobzeral a išli sme preč. :) Ten dom bol pre neho vraj úplne iný ako si ho pamatal a jeho rodina tam už žiaľ dávno nebýva.
Bol však šťastný, že sa po toľkých rokoch vrátil späť do svojho rodného mesta a že videlkrásu zámku zvonka aj zvnútra.
Bobria hrádza
A samozrejme, že ani túto sezónu nesmela chýbať návšteva Bobrej hrádze. Išli sme na ňu aj spolu s rodičmi priamo z výletu po Smoleniciach. Oni totižto na Bobrej hrádze ešte neboli a cestou späť sme išli okolo. Bola by teda škoda ak by som im neukázala moje najobľúbenejšie miesto a nevyfotila pár nových záberov.  Ja už v podstate ani neviem čo Vám mám o nej napísať, keďže už som o nej tu na blogu písala. :) Ak ste však nevideli o čo sa jedná fotky a aj rozsiahlejší popis nájdete tu:

Moje letné tripy 2018

Je to moje najobľúbenejšie miesto na Slovensku, kde sa rada neustále vraciam. Vyžaruje taký kľud a relax. Veľmi ma však mrzí, že je veľmi zanedbané a lávka skrz hrádzu je už úplne rozbúraná. Je smutné, že niečo tak krásne nechávajú schátrať a nie sú na opravu peniaze.

Milujem moje fotky z tohto miesta. Napĺňajú ma vždy radosťou a krásnymi emóciami keď na ne pozerám. Užite si teda pár z nich aj Vy.

To by bolo z tohto článku všetko. Ak ste sa dostali až sem na jeho koniec, tak ďakujem a dúfam, že Vás to neunudilo k smrti. Veeeeľa fotiek totižto dá občas zabrať. :) Snažila som sa napriek tomu vybrať tie naj a tieto tým pádom z ďaleka neboli všetky.

Ďakujem ešte raz a držte palce v súťaži.

Vidíme sa pri ďalšom článku. :)