piatok, 4. marca 2016

Rok 2015 alebo aj rok plný zmien

Ahojte ... :)




Keďže sa nám rok 2015 už pekne dávno skončil, tak som sa rozhodla, že spíšem článok o tom čo som minulý rok zažila, čím všetkým som si prešla a celkovo zhrnula dôvody prečo blogujem už menej a menej aj keby som chcela viac a ešte viac. :(
Píšem to možno troška neskoro, keďže je začiatok marca, ale verím, že mnohé z Vás to aj tak bude zaujímať a tento článok oceníte ... a taktiež sa dozviete niečo nové z môjho súkromia o čom ste možno netušili. A na moju obranu musím povedať, že toto je ten najdlhší článok aký som kedy napísala a aj to je teda dôvod prečo trval dlhšie ako inokedy.
 Rok 2015 bol najhektickejším rokom v mojom živote. Nikdy som nezažila také nonstop napätie stresy, lietačky, vybavovačky a podobne ako minulý rok. Preto dúfam, že rok 2016 bude omnoho lepší, pretože by to chcelo konečne oddych.
Takže začnem pekne od začiatku roka až do konca. :) Takže spravte si kávičku, čajíček... a želám príjemné čítanie.



Január

Posledný semester

Hneď na začiatku januára prišiel konečne dlho očakávaný posledný semester, ktorý bolo treba zaplatiť. A ja som doslova jásala... toľko prachov za každý jeden semester... počas piatich neskutočne dlhých rokov. Fotka 850 eur nie je náhodná. Presne toľko som platievala každý semester na magisterskom štúdiu a na bakalárskom to bolo o troška menej "iba" 700. A musela som si jednoducho poslednú "splátku" odfotiť aby zostala navždy pamätná ako tá posledná. Pre niekoho možno 850 eur na pol roka nie je veľa. Pre mňa to bolo neskutočne moc, pretože som 4 roky pracovala na pol úväzku za smiešnych 250 eur mesačne. A z toho som si neplatila len túto školu, ale aj oblečenie, kozmetiku, internet, mobil, poistky za auto, benzín a všetky tieto veci okolo toho. Každú jednu vec, ktorú som si chcela kúpiť som si najskôr musela veľmi dobre rozpočítať. Našťastie v tomto mi veľmi pomáhali vždy moji rodičia. Nemusela som platiť za to, že u nich bývam absolútne nič či už za nájom, jedlo... A keď som si chcela kúpiť niečo navyše a nebola to úplna kravina... tak mi buď požičali alebo doplatili chýbajúcu čiastku. Takže táto posledná "splátka" bola naozaj hodná oslavy... až kým som si nespomenula, že to bude najhorší semester za tých 5 rokov. :D Hneď ma oslavovanie prešlo.


Výpoveď

Ako niektoré viete, pracovala som ako ranná vychovávateľka v internátnej škole pre slabozraké a nevidiace deti. Presne 10.1.2015 to bolo 4 roky... 4 príšerné roky. Nevedela som sa dočkať kedy konečne odtiaľ vypadnem... neznášala som to tam... vadili mi tam mnohí ľudia... okrem mojich kolegyniek a pár ďalších vychovávateľov. Zažila som si tam naozaj všeličo... od detí, ktoré nepoznali sprchu.... cez vši, ktoré deti doniesli... ale našťastie ja som nikdy nechytila.... až po psychopatickú kolegyňu, ktorá bola odomňa o 2 roky mladšia a bola úplne cáklá, pretože nie len že mala neprítomný pohľad, ktorý vkuse smerovala mojim smerom... ale bola to aj taká doslova žuvačka, ktorá sa Vám nalepila na podrážku a nešla dole... oslovovala ma Veronička... žvatľala na mňa ako na malé decko... a moja trpezlivosť odišla vtedy, keď chcela spôsobiť aby sme sa so snúbencom rozišli. Písala mi z druhého profilu, že je nejaká baba, s ktorou ma podvádza môj snúbenec.... samozrejme , že som jej na to prišla...pretože len ona dokázala slovo vzťah rozdeliť na dve slová a to : v zťah ...a mnoho ďalších jej klasických chýb, na základe ktorých som ju prekukla, takže sme mali "tichú domácnosť v práci" a prešli sme si aj pár pochyteniami.... psycho jak sa patrí. Báli sa jej všetci v okolí... len ja nie :D Ja som ňou pohŕdala a neznášala ju...
Takže v takejto práci som naozaj nemala záujem zostávať tam a ďalej sa trýzniť. V tej práci som v podstate bola len na pol úväzok a 250 eur. Pracovala som tam tak dlho len kvôli tomu, že som si dorábala vysokú školu a vyhovovalo mi pracovať len na 4 hodiny. Avšak v januári minulého roku som si povedala STOP! Už som skutočne nevládala... každý deň vstávať o 5:30... a rozčulovať sa s deckami, ktoré boli tak strašne nevychované a rozmaznané (až na pár výnimiek), že to až nebolo možné. Začala som si aktívne hladať prácu... až mi nakoniec ségruška zaslala životopis do ČSOB... absolvovala som pohovor... a na konci januára mi oznámili, že od 1.2. nastupujem do banky. :) Veľmi veľmi som sa tešila... a odkedy som z tej hnusnej roboty odišla, tak mi je lepšie na duši... a aj som troška "podrástla" čo sa týka sebavedomia, ktoré som predtým mala udupávané nechuťou chodiť každý deň niekam, kde som to neznášala.


Február

Nová práca

Celý február v podstate nadväzuje na január. Takže ako som písala 1.2.2015 som nastúpila do ČSOB banky na pozíciu Všeobecný poradca. V práci som začala pomerne z ľahka, keďže som nič nevedela... a vlastne nikto z nás, ktorí sme nastúpili, tak nás na celý mesiac poslali na školenia. Každý deň sme mali školenia zamerané na niečo iné... kde nás v podstate aj rovno testovali, že čo všetko sme sa naučili a ako dobre to ovládame. Za každým školením prebehla bodka v podobe záverečných testov, ktoré sme museli splniť na minimálne 80% aby sme mohli postúpiť ďalej. Ak by sme nesplnili, mali sme ešte jednu opravnú šancu... a ak ani to nie... tak asi by nám povedali pá pá. Celý február som sa teda pracovne vzdelávala a popritom sa aj učila na skúšky do školy. Všetko som nakoniec úspešne zvládla, aj keď sem tam z toľko informácíí som myslela, že ma veď viete čo...

Môj blog oslávil 2 roky

Ten čas tak rýchlo uteká a zdá sa mi to ako keby to bolo len včera čo som si ho založila a premýšľala nad úplne prvým článkom. Bolo to presne 26.02.2013, strašne ten čas rýchlo letí.  :) Vtedy som na počesť narodenín usporiadala giveaway kde ste súťažili o dva balíčky a to o Owl a Diamond. :) Vyhrali u mňa dve čitateľky ktoré si mohli ako bonus vybrať farby gumičiek a vzory, ktoré chcú mať na svojich budúcich gumičkových náramkoch, ktoré som pre nich špeciálne vyrábala.
Marec
Po celo mesačnom školení sa som mala pocit, že už neviem ani to čo som vedela... a že keď prídem na pobočku tak pomaly ani nebudem vedieť ako sa zapína počítač. HH. Stres robí svoje. :) Ale nakoniec to bolo všetko celkom v pohode. Na pobočke, na ktorej som začínala som sa vlastne len zaaúčala. Bola to "trenažérska" pobočka, kde vždy na nás niekto z mentorou dohliadal a keď sme niečo nevedeli, mohli sme sa na nich spoľahnúť, že oni to vedia a pomôžu nám. Keďže som na pozícií všeobecný poradca, tak som také dievča pre všetko... a to doslovne. Väčšinu času však trávim na pokladni, ktorej som sa neskutočne bála. Práca s peniazmi a ešte s toľkými naozaj nie je sranda. Je to celkom stresujúce a treba byť 100% koncentrovaný pri tom čo robím, keďže stačí sa na sekundu zamyslieť a už neviem či som klientovi vydala alebo nie. To bol príklad.

A okrem toho, že som teda bola na tejto pobočke a pracovala od 08:00 - 17:30, tak som aj začala pomaly ale iste pripravovať veci na diplomovku. Ale som lenivá a išlo to veľmi pomaly. Začala som len s tým, že som si vytvorila prvé 2-3 strany a cca napísala obsah o čom chcem písať. Najhoršie bolo, že som mala svoje poznatky aplikovať na nejakú firmu. Tak som začala zháňať firmy, ktoré by boli ochotné spolupracovať. Ani jedna prosím pekne. Buď mi preistotu ani neodpísali, alebo sa vyhovorili, že mi informácie o marketingu poskytnúť nemôžu... aj napriek tomu, že som nechcela nič svetoborné ani čo by odhalilo ich taktiky a pomohlo konkurencií. Taaaaak nič no.


Apríl
Taktiež celý apríl som ešte strávila na školiacej pobočke, avšak s tým rozdielom, že pribudli ďalší ľudia, ktorí nastúpili po nás a taktiež nič nevedeli. Takže v podstate to čo sme vedeli my sme odovzdávali im. Zaúčali sme ich aj my a dozerali na nich aby to robili správne. Bola to celkom sranda, pretože stále som mala pocit, že nič neviem a ešte som mala zaúčať aj ďalších. :D

Diplomovka

Začiatkom mesiaca mi odpísali zo Ziaja a z Essence, že sú ochotné somnou začať spolupracovať v rámci mojej diplomovky. Obe firmy ma potešili, pretože so Ziajou spolupracujem z času na čas aj ako blogerka a zase Essence dekoratívku milujem. A ako správna ženská, nevedela som si ktorú z týchto dvoch kozmetických firiem si mám vybrať. Preto som dala prednosť .... obom. :D A vlastne začala som porovnávať ich produkty a úspešnosť na Slovenskom trhu a celkom mi to šlo. Pomaly ale iste. Bohužiaľ veľmi dlho som diplomovku odkladala... a zistila som, že na napísanie 87 strán mám len mesiac... a to popri tom ako chodím do roboty od 8:30-17:30 a len víkendy mám voľné. Jasné, že som písala čosi málo aj v práci keď bolo voľno a nebola som na pokladni... ale to sa nedalo stále.... a moja nervozita rástla do závratných výšin. Najmä vtedy, keď moja školiteľka bola úplne proti mne a dávala mi vkuse niečo prerábať. Poslednú kapitolu som dopísala 2 dni pred odovzdávaním... a ešte aj to bolo zle a dala mi prerábať. Takže celú noc som nespala... a následne som šla do práce. Deň pred odovzdávaním mi nie a nie odpísať... nedvíhala mi mobil a nevedela som, že čo mám robiť. Či to mám odovzdať tak ako to mám... tak som samozrejme panikárila a volala našej "triednej" programovej manažérke, ktorá bola za ňou a vybavila mi to, že to môžem odovzdať. No lenže diplomovka ešte nebola vytlačená... a ja som bola v práci do večera. Jasné, že som to dala tlačiť a viazať v deň odovzdávania. Jasné, že som si nevšimla, že sa mi popresúvalo číslovanie strán... Našťastie som si to všimla pred tlačením. Takže som zobrala nohy na ramena, utekala naspäť domov si to opraviť a potom späť do Faxcopy. Ešte v ten deň som prácu úspešne odovzdala.... a vydýchla si. A to tak... ako asi ešte nikdy. Fúúúúú. Toto by som už nikdy nechcela zažiť a bola som fakt sprostá, že som si to nechala na posledný mesiac. 87 strán za 30 dní... to teda nie je sranda.

A keďže som mala všetkého už akurát tak dosť a konečne som nemala plat len 250 eur a mohla si dovoliť niečo, po čom som už vyše roka túžila... tak why not? Za odmenu som si zaobstarala moju bielu hernú lásku Playstation 4 spolu s mojou srdcovkou The Last of Us, ktorú mám aj na PS3. :) Možno si poviete, že je choré kupovať si tie isté hry na dve konzoly. Možno áno... ale kúpila by som si túto hru aj keby vyšla na ďalších 10, pretože ona za to naozaj stojí. A okrem tejto hry mám tak isto 2x aj GTA V a Uncharted 1,2,3. :D

Je to proste nádherná konzola, ktorá má úplne brutálnu grafiku a najlepšie hry... :) Narážam na The Last of Us, Uncharted a tak ďalej... ktoré sú vydávané špeciálne len pre playstation a nikde inde si ich nezahráte.


Úverová stredná škola

A aby toho nebolo málo, tak posledný týždeň písania diplomovky ma pani riaditeľka zo skúšobnej pobočky prihlásila na úverové školenie... pritom vedela, že píšem diplomovku a nemám absolútne čas cestovať každý deň na druhú stranu Bratislavy, sedieť tam od 8:00- 16:00, cestovať potom zase domov... a ešte sa aj učiť doma na záverečné skúšky z tohto školenia a predsa ma prihlásila. Toto školenie malo vlastne spôsobiť to, že po úspešnom absolvovaní a vlastne dokončení testu z neho na minimálne 80% budem môcť otvárať na pobočke spotrebné úvery, prečerpania účtov a kreditné karty. A hádajte čomu som úprimne dávala prednosť. Písaniu diplomovky.... Na túto úverovú školu som sa vôbec ani neučila... ani som to nevidela a dúfala som, že to aj napriek tomu spravím. Keďže najskôr bol jeden vstupný test, ktorý keď sa nespravil, tak daný človek nesmel pokračovať.... potom následne hodiny a hodiny školenia... a potom posledný deň záverečné testy. Praktický a metodický. Zázrakom som spravila a nemusela som tento kurz opakovať.... chvalabohu.

Operácia

A keďže som mala na pleciach toho ešte stále málo, tak deň pred odovzdávaním diplomovky som musela ísť na menšiu operáciu. Teda aspoň to mala byť len menšia operácia, respektívne zákrok. Priznám sa takto verejne... mám pod ďasnom titánové platničky a šróby. Mala som operovanú hornú čeľusť... pri zákroku mi ju museli zlomiť... vysunúť von a o 8mm otočiť doprava. Preto mi dali ako "dlahu" pod ďasno titánové platničky a šróby, ktoré sa mi však z neznámich príčin začali na ľavej strane zapalovať a začala som puchnúť. Neskutočne to bolelo pri jedení, rozprávaní ... a vlastne pri všetkom. Keď som sa zohla, tak som cítila ako mi tam pulzuje krv a bolí to neskutočne. Nezaberali antibiotiká a ani žiadne utišovacie lieky. Preto ma zrovna vtedy objednali na zákrok ... mal to byť 5 minútový zákrok, len malinké narezanie ďasna... odškróbovanie šróbikov a vybratie dlahy.... zmenilo sa to však na najhorší zákrok v mojom živote. Najskôr mi ďasno a pery napichal bolestivou umrtvovačkou... ktorá stále nezaberala a za chvíľu mi narezal ďasno... skoro cez celé ústa. Au.... ale to najhoršie ešte len malo prísť. Z 5 minútového zákroku sa stal 45 minútový boj o vedomie... Doktor zistil, že dané platničky a šróbiky mi zarástli do kosti a nebude to len také jednoduché ich dostať von... 45 minút mi to páčil... vyvŕtaval vŕtačkou... a išlo to rýchlosťou 1 šrób za 10 minút. Začalo mi byť zle na odpadnutie... veľa som krvácala... začala som cítiť neskutočnú bolesť a doslova som mrnčala od bolesti... pomáhalo mi to... nerobila som nejaké prehnané scény... len som si proste vždy odfúkla a zamrčala keď to zabolelo. Doktor začal byť nervózny a vrieskať na mňa, že ak sa neukludním a neprestanem robiť histerický výstup, tak ma zašije a môžem s bolesťou chodiť aj ďalej.... Joj také všelijaké nadávky ma napadali keď som na neho ďalej pozerala s bolesťou a slzami v očiach... hlavne nech si to on vyskúša. Po 45 minútach mi konečne začal ďasno zašívať... ale to som mala pocit, že umrtvovačka už je dávno v ťahu. Fúúú.
Už ani rodičom sa to nezdalo, ktorí ma čakali pred ambulanciou a nechápali čo mi tak dlho robia. Najhorší zážitok v mojom živote... a ak sa mi zapáli aj druhá strana... tak nech mi radšej ústa odpadnú ako keby som mala zažiť toto znova... alebo radšej pôjdem do úplnej narkózy.
Po spomínanom 45 minútovom utrpení som celá ubolená a opuchnutá vyliezla von z ambulancie... nevedela som chodiť... nevedela som čo robiť. Len som si sadla a začala som plakať. Bolo to čudné, pretože pred cudzími ľuďmi nikdy neplačem, nerada ukazujem svoju slabosť... ale nič iné sa nedalo. Rodičia nechápali a len čakali čo poviem... 30 minút som tam sedela celá ubolená a uslzená než som sa odvážila postaviť sa a ísť pomaly do auta. Niektorí doktori sú naozaj surovci, mäsiari a neempatický... chcela by som vidieť takto trpieť jeho. Určite by robil väčšie scény on, pretože tí najsurovejší chlapi sú čo sa týka bolesti najväčšie padavky.
Máj

Nová pobočka

V máji som skončila svoju púť v školiacej pobočke.... a vraj už som bola pripravená ísť na svoju "domovskú". Poslali ma do obchodného centra, ktoré je postavené len od novembra 2014, čiže pomerne nové. Avšak pracujem na dlhý a krátky týždeň od 10:00-21:00. Ale mám tých najlepších kolegov na svete. :) Máme tu každý deň strašnú srandu a rozumieme si a najlepšie na tom je, že sa môžme spoľahnúť jeden na druhého. Ak niekto z nás niečo nevie, ten druhý mu samozrejme pomôže. Je super pracovať v čisto mužskom kolektíve a nepočúvať ohováračky ako v minulej práci. Popravde veľmi som sa toho bála, že ako ma prijmú na koľko moje sebavedomie je na bode mrazu... A keď sa necítim medzi ľuďmi dobre... alebo ich nepoznám, tak som zakríknutá a vôbec nekomunikujem. Hanbím sa. Avšak tu to trvalo asi len nejaké 3-4 dni... a už som vo svojom živle a správam sa tak ako sa správam keď som s kamarátkami... Srším hovadinami a veľa sa smejeme. :D To je základ. Som tu spokojná a a môžem povedať, že som vyhrala. Vyhrala tú najlepšiu pobočku akú som mohla. Začína sem síce chodiť veľa ľudí, ale je to len o zvyku a trpezlivosti. Všetko sa dá zvládnuť, keď človek naozaj chce. :)

Veľa učenia na štátnice

Okrem práce na mojej novej pobočke som sa samozrejme musela aj začať učiť na štátnice, čo bolo tiež dosť náročné, pretože som celkovo nejako nestíhala a nevládala. A zvyknutie si na novú dlhú pracovnú dobu bolo celkom náročné a komu by sa chcelo učiť po 11 hodinovej práci ešte doma večer o 22:00 keď prídete unavená ako kôň. No proste nikomu. Tak to aj vyzeralo. Aj učenie som si nechávala na poslednú chvíľu, až sa mi zdalo, že to ani nestihnem. Klasika. A dni za dňami veľmi rýchlo ubiehali... a mňa chytali depky, že nič nestíham. Raz som bola už tak unavená, že som si čítala 1 vetu dokolečka aj 10 krát a furt som nechápala čo čítam. Také nervy ma chytila na samú seba až som sa rozrevala ako také malé decko...a išla spať s tým, že kašlem na to. Nejak bolo, nejak bude.

Jún

Štátnice

Čím viac sa štátnice približovali, tým viac som mala pocit, že nič neviem. Učila som sa každý večer nejaké 3 hodinky do úplného vyčerpania asi týždeň a pol. A už sa to vážne nedalo. Našťastie štátnice som mala hneď na začiatku júna. Takže doslova rýchla smrť. Bála som sa najmä, že koho budem mať v komisií. Dokonca sa mi snívalo, že som mala na štátniciach v komisií moju školiteľku a bolo to celé zle, nenechala ma prejsť. Mať ju tam aj v reále by bolo naozaj veľmi zlé, lebo by ma potopila... a to tak hlboko ako ešte žiadny človek. Až na samé dno toho najhlbšieho oceána. Najviac som si želala aby som dostala otázky z okruhu rodinné podnikanie a kríza. Tieto dve témy som mala namakané odzadu aj odpredu, pretože boli najjednoduchšie a človek aj keby to nečítal, tak si vymyslí. :D
V deň štátnic išli na mňa naozaj krízové stavy. Najhoršie bolo, že pár dní pred nimi som ochorela a zostalo mi to až do štátnic. Mala som zvýšenú teplotu a soplila som. To však zrejme nebolo nič v porovnaní s tým čo ma čakalo.
Nedočkavá a úplne nervózna som čakala pred miestnosťou, ktorá mi bola pridelená spolu s ďalšími 20 ľuďmi. Bola som na zozname 3., ktorá mala ísť dnu. Fúúúú tomu sa povie rýchla smrť. Podobná ešte rýchlejšia smrť sa vo mne udiala hneď po otvorení dverí, keď nás komisia začala volať dnu na predstavenie sa. Nieeeeeeeeeee !!!! Ona (moja školiteľka) tam len tak stála... a moja nočná mora, ktorá ma posledné týždne prenasledovala zrazu nabrala úplne iný rozmer. Taký živší a reálnejší. Myslela som, že odpadnem... alebo ešte lepšie.... utečiem! Áno. Jednoducho utečiem a nikto si nič nevšimne. Nie. Nie Veronika ! Musíš byť statočná a postaviť sa trojhlavému drakovi ako chrabrý rytier... a vyhrať. :D Možno Vám to znie ako keby mi úplne šibalo... a bola ako totálna schyzofrenička, ale verte či nie... aj takéto veci sa vo mne odohrávali a môj stres dosahoval najvyššieho levelu. Proste som si tam len tak sadla... a čakala na to kedy si ma pozvú na ťahanie otázok. Medzitým si ťahali predomnou dvaja, ktorí išli hneď aj obhajovať prácu a potom pripravovať si otázky. No ako som ich tak počúvala, tak boli maximálne nadrvení a rozprávali ako profesionáli. Hneď som vedela, že bude zle, pretože príprave na obhajovanie som venovala asi tak max 3 hodiny, pretože som tú prácu písala, tak som si myslela, že ju predsa budem vedieť obkecať. No ale ich prezentácia bola na úplne inej úrovni. A moja školiteľka? No tá ich úplne zotrela... Ona bola ako obrovský obor a oni ako milimetrové mušky, ktoré capla a zostal z nich len mazanec na stene. To bolo niečo neskutočné a keď som ich a ju počúvala, tak mi bolo do plaču... vedela som, že nastane koniec sveta. A keď dorozprávali... psutila ich sadnúť si a vyvolala mňa. Triaška, horúčka, mdloby... všetko to na mňa prichádzalo ako obrovský príliv a odliv. Bolo to strašné. S malou dušičkou som si potiahla papieriky s otázkami, ktoré mi padli ako prvé do oka a dúfala som, že to bola správna voľba. V takýchto situáciach nezvyknem byť prieberčivá a príliš vymýšľať ale volím intuíciu a prvý pohľad.... veľa krát sa mi to už osvedčilo. A našťastie tomu bolo tak aj tento krát. Mala som chuť sa smiať a plakať od radosti keď som si vytiahla presne tie otázky, po ktorých som už od samého začiatku túžila. Áno, vytiahla som si spomínané otázky z rodinného podnikania a krízy podniku. Vedela som, že túto časť mám v kapse... ašak obhajovanie bolo predomnou a bolo to celé zle. Vyzvala ma prezentáciu a ja som začala koktať a kašlať od choroby za čo som sa ospravedlnila a pokračovala ďalej. Po asi minúte ma stopla, usmiala sa na mňa a povedala, že to jej stačí, že ďakuje. Že sa predsa poznáme a moju prácu prečítanú má a vie o čom je. Vôbec sa ma na nič komisia nepýtala, len ma poslali sadnúť si a vypracovať si vytiahnuté otázky. Fúúúúú uľavilo sa mi a zase do mňa vošli také emócie, že som mala znova chuť plakať. HH žena :D nezapriem sa. Na začiatku som si naozaj myslela, že ma bude chcieť potopiť, ale pravda je, že ak by zhadzovala mňa a moju prácu, tak by zhadzovala vlastne samú seba... keďže je na tej práci napísaná. Takže sa mi uľavilo, ukľudnila som sa ... a pustila sa do vypracovávania. Vypracovávala som otázky cca 20 minút, potom si ma opäť zavolali pred seba a ja som spustila. Išla som ako píla... až ma museli stopnúť. Videli, že to viem. Tak mi poďakovali a poslali ma von s tým, že mám počkať na vyhodnotenie. :)
Vyhodnotenie bolo o nejaké 3-4 hodinky neskôr, keď už to mali všetci za sebou. Dostala som za odpovede 2 x A a bohužiaľ C za diplomovku si neodpustila :D Nevadí... hlavne, že som prešla a spravila som toooo! Ráno v ten deň som ani nedúfala, pretože som nevedela ani čo skôr ani kto som, ani kam mám ísť a stres ma úplne ovládol. Absolútne nič som si nepamätala. Takže fúúúú.

Caira

12. júna oslávila moja psia láska 12 rokov. :) Hip hip hurei a dúfam, že s nami bude ešte dlho dlho rokov. Kiež by zvieratká nikdy nemuseli odísť. :(


.

MGR.

O necelý mesiac som si už len prišla pre diplom a stala sa zo mňa už úplne oficiálne zmagorená magorka s MGR. pred menom. :) Po odštátnicovaní sme sa podpisovali na takúto tabuľu slávy, ktorá bude zavesená v priestoroch školy ešte niekoľko rokov. Muhaha som slávna.




Júl
Možno sa za chvíľku chytíte za hlavu a poviete si, že toto na blog nepatrí... alebo že som to mohla skrátiť alebo napísať inak. Nie nemohla... Stalo sa to presne tak, ako píšem a mám potrebu to sem celé napísať. Má to byť pocta pre moju kamaráku Marcelku, ktorá bola zároveň aj mojou čitateľkou blogu. Sledovala čo som si kedy kúpila, čo sa mi páčilo ... a čo nie. Tiež rozmýšľala, že by možno niekedy začala blogovať... nestihla ...

Marcelka :(

16.07.2015 sa stala zrejme najhoršia vec v celom mojom živote, s ktorou nikto nerátal a nikto o nej ani netušil, že by sa také niečo mohlo stať. Stále tomu nerozumiem a neviem sa s tým zmieriť. Je to pre mňa niečo nepredstaviteľné a stále mi to nelezie do hlavy. Bol to taký celkom hektický deň v práci, kedy som sa už fakt tešila z práce domov. Bol štvrtok a piatok, sobotu, nedeľu som mala mať konečne očakávané voľno. Pamätám si ten deň ako by bol včera. Celý deň som bola taká nejaká nesvoja, vystresovaná a cítila som, že niečo nie je v poriadku. Volala som aj mamine, že či je môj psík Caira v poriadku a že ako sa má a či je všetko ok. Keď odbilo 21:00 a zatvorila sa pobočka, tak som sa blesku rýchlo pobalila a odišla z práce dokonca skôr ako kolegovia aj napriek tomu, že vždy chodíme rovnako. Ponáhlala som sa neskutočne domov, riskovala som v zákrutách a taktiež som zrejme nešla predpisovo. Dorazila som domov, prezliekla som sa do domáceho, porozprávala sa s rodičmi o tom aký bol deň... sadla som za počítač a v tom to prišlo. Pre mňa neznáma osoba mi na Fb písala správu, že Marcelka dnes umrela a že určite by bola rada keby som sa ňou prišla rozlúčiť na pohreb. Bože čo to je za hlúpy vtip? Píšem teda, že o akú Marcelku ide. Že to musí byť nejaký omyl. Bohužiaľ mi napísala jej priezvisko. Celá som sa roztriasla, siahla po telefóne, vytočila Mackine číslo... po chvíli mi to zdvihla so slovami: áno? . Hovorím: Macka? To čo má byť za blbý vtip. Zrazu sa z telefónu ozval plač... a Macka nebola Macka, ale jej sestra Mirka, ktorá mi oznámila, že naozaj sa o vtip nejedná a nevie mi povedať absolútne nič viac, len to... že ju našla jej mamina doma bez známok života. Rozplakala som sa... zrazu sa vo mne niečo zlomilo. Hneď som volala ďalšej spoločnej kamarátke, ktorá sa mi taktiež ozvala s plačom... Prišla som za rodičmi do obývačky v záchvate plaču... netušili čo sa stalo... zhrozene pozerali... a keď som im to konečne dokázala povedať, tiež ich to zarmútilo. Taktiež ju poznali. Ja som sa sňou poznala od tretej triedy na základke. Dobrých 17 rokov... a celú tu dobu sme sa aj kamarátili. Najhoršie bolo to, že nikto nevedel čo sa jej stalo. Čakalo sa na výsledky z pitvy. Po 2 dňoch sme sa dozvedeli, že mala nádor na mozgu, chcela vstať z postele, ale v hlave sa jej spravil na ten nádor tlak a jej telo proste vyplo a ľahla si naspäť do postele, bez bolesti, bez toho aby vôbec niečo tušila, netrápila sa, len odišla. Nikto o tom, že by bola chorá ani len netušil... ani ona sama. Vkuse mala dobrú náladu, milovala som jej prístup k životu typu "salám párky" ako hovorievala a to, že vždy povedala čo si myslela, aj keby sa mal na ňu celý svet hnevať. Nikdy nebola neférová alebo falošná. Bola proste super.... a už zrazu nie je. Plačem vždy keď si na ňu spomeniem. Chýba mi... Ešte týždeň pred jej smrťou sme si dohadovali opaľovanie na kúpalisku a korčulovanie. Nevychádzalo nám rovnako voľno, pretože obe sme robili v 2 rôznych obchodných centrách na smeny. Taktiež sa tešila na 20.7. keďže aj jej jorkšír, ktorého neskutočne milovala mal oslavovať 12te narodeniny a vždy mu pripravila nejaké prekvápko. Nestihla.... .Je to proste pre mňa rana a stále to nechápem, že už jej nemôžem zavolať, napísať, neviem ako sa má. Týždeň pred mojimi štátnicami ma volala von... ale keďže som mala strašne veľa učenia tak som ju odmietla. Doteraz si to vyčítam a strašne ma to hnevá, že sa jej nedalo pomôcť, že o tom nikto nevedel... Viem, že mala zdravotné problémy ženského charakteru... riešila to niekoľko rokov... a nikto jej nepomohol. Až po pitve sa zistilo, že to bolo spojené s tým nádorom, keďže ho mala na hypotalamuse. Nikto to za tak dlho rokov čo sa trápila neriešil. WTF? Možno som ju mala poslať inému lekárovi... možno sa o to malo zaujímať viac.... neviem :( Kiež by sa dal vrátiť čas.... všetko by bolo inak...

Družička smútku

21.07.2015 sa mal konať jej pohreb. Dali sme o ňom vedieť čo najviac spolužiakom aj spolu so spoločnou kamarátkou a jej sestra Mirka nás poprosila aby sme práve my dve boli v bielom a ako jej dve najlepšie kamarátky ju odprevadili z tohto sveta ako biele družičky so sviečkou a vankúšikom so závojom. Mňa Mirka dokonca poprosila, aby som si pripravila nejakú reč, ktorú tam prečítam. Nechápala som prečo práve ja... ale bola som za to neskutočne vďačná, že práve ja som sa s ňou mohla takto rozlúčiť. Vedela som, že to nebude ľahké, ale neodpustila by som si, kebyže to nezvládnem. Napísala som reč, ktorú si doma prečítali aj moji rodičia a rozplakali sa. Tatino mi povedal, že je to krásne a veľmi dojímavé, že verí že to zvládnem aj keď to bude veľmi ťažké. V deň pohrebu sme sa s kamarátkou Sandrou, druhou družičkou, stretli na cintoríne o niečo skorej. Boli sme tam prvé ... keďže sa stretávame už pomenej kvôli práci a škole... a celkovo už bývame od seba ďaleko, tak sme sa mali o čom rozprávať. Snažili sme sa naladiť na takú neutrálnu náladu a hlavne držať sa. Lenže keď dorazilo pohrebné auto a truhlu s ňou postavili v kostole pri oltár a otvorili ju.... úplne som sa zrútila ako som ju tam tak videla ležať.... bez pohybu.... bez jej typického úsmevu.... žiadny smiech... žiadne čaaaaaau Verči... no čo akoooo? ... Len tam tak ležala.... a spala.... V tom dorazila aj jej mamina, ktorá na tom bola naozaj veľmi zle, taktiež jej sestra Mirka a pomaly začali prichádzať aj ostatní... Po tom, čo sme sa s ňou mohli naposledy rozlúčiť truhlu zavreli a kňaz začal rozprávať. V podstate som ho ani nepočúvala... len som plakala a plakala...v tom ma Mackina sestra Mirka vyzvala prečítať tú reč, ktorú som od rána krčila v rukách a bála sa kedy to príde. Pri jej truhlu mi pristavili mikrofón a celá uplakaná a vyklepaná som tam prišla... a začala som čítať. Po každej vete som spravila hlboky výdych... nádych... niekoľko krát som mala chuť len povedať prepáčte... a odísť. Ale nemohla som jej to spraviť... musela som byť silná... musela som sa s ňou naposledy rozlúčiť.... určite by bola rada. Tú reč som síce písala aj na FB, ale dám ju aj sem.
Moja reč:

Marcelka alebo Macka... tak ako sme ju zvykli volať, bola vždy plná elánu a zmyslu pre humor, jej smiech bol vysoko nákazlivý a jej radosť z tohto sveta nepokazilo nič, pretože celý život mala ešte pred sebou a  svet bol pre ňu gombička a keď nie... tak salám párky ako zvykla hovorievať. Macku som v podstate nikdy nevidela smutnú a milovala som jej hravý prístup k životu a názory typu: čo na srdci to na jazyku a to už od základnej školy, tam kde sme sa aj spoznali a stali sa z nás veľmi dobré kamarátky. Zbožňovala svoju rodinu nadovšetko a taktiež svojho psíka Maxíka, s ktorým bola nerozlučná dvojica. 
To že nás opustila takto nečakane a nestihli sme sa s ňou ani rozlúčiť bolo šokom pre nás mnohých. Stále sa pozerám na jej fotku, v hlave mi bežia všetky spomienky a nerozumiem tomu ako sa to mohlo stať a nechce sa mi veriť, že už nikdy nebudem počuť jej smiech, že s ňou nepôjdem na korčule, na kúpalisko alebo jednoducho len tak na kebab, ktorý sme obe tak milovali. 
Marcelka... ešte je to len pár dní čo si nás navždy opustila, ale už teraz mi veľmi chýbaš ... navždy budeš mať miesto v mojom srdci, nikdy na Teba nezabudnem a moje spomienky na teba zostanú večné... 
Dúfam, že už si v nebi a pozeráš sa na nás zhora... stráž nás ako krásny anjelik a počkaj tam na nás hore ... určite sa raz stretneme.


Zvládla som to a verím, že ak existuje niečo také ako život po smrti bude tu stále pri nás... Sem tam sa mi o nej sníva a sú to úplne úžasné sny... reálne. Ako keby sa nikdy nič nestalo a bola stále tu... neskutočne živé sny kde počujem jej hlas a vidím ju ako sa smeje. Tento pohreb bolo zatiaľ to najhoršie čím som si v živote prešla... ani bolesť po operáciách nebola až taká krutá...ako to čo cítim odvtedy odkedy tu nie je. Je to prázdno... sú to neustále myšlienky na to, že čo by sa stalo keby sa jej na to prišlo.... čo keby sa liečila.. prečo sa na to neprišlo... keď to mala ona... môže to mať hocikto z nás a jedného dňa budeme chcieť vstať z postele a už nevstaneme. Každé ráno keď sa budím vstávam pomaly... pretože stále na to myslím a na ňu myslím. Neprejde ani jeden deň kedy by som na ňu nemyslela a nechýbala mi. Plačem znova a znova keď si predstavím deň 16.07.2015, ktorý zmenil život mnohým ľuďom. Najmä Marcelkinej mamine, ktorá ju našla bez známok života.... jej sestre... priateľom... mne. Už nič nie je tak ako predtým a aj moje zmýšľanie v mnohých veciach sa zmenilo. To pochopíte možno v ďalších odsekoch. Pohreb bol naozaj strašný... nikdy by som si nemyslela, že sa zúčasním pohrebu jednej zo svojich naj kamarátiek a budem jej družička na poslednej rozlúčke.... Po tejto rozlúčke mňa a kamošku Sandru pozvali na kar. Nikdy som nepochopila, že na čo je to dobré... sedeli sme... jedli... pili... pripili sme si... a spomínali na ňu. Ako sme sa chodievali kúpať... čo všetko sme spolu zažili... aká bola.. atď atď. Hrozné niečo... naozaj niet väčšej tragédie ako keď zomrie mladý človek, ktorý mal všetko pred sebou... a ešte takto náhle. :( Teraz 4. februára by oslávila 25 rokov. Na jej narodeniny sa nikdy nedalo zabudnúť, pretože sme každý rok oslavovali spolu. Ona narodeniny.... ja meniny. Tento rok som jej nemohla zavolať ani napísať. Ale rozhodla som sa, že to nenechám len tak. Na základnej škole sme písavali obe texty a všelijaké možné básničky a potom si ich navzájom čítali. Preto som jeden text napísala pre ňu...
Pre teba Macka:

Pamätám si zopár rokov dozadu
Vtedy si mi nechýbala 
Nepotrebovala som ťa
Nemožné sa nikdy nestávalo možným
Čierna nikdy nevyhrávala nad bielou

Pretože som vedela, že vždy keď ti zavolám budeš tu
Teraz zostalo len číslo, ktoré nikto nedvíha
Facebookový profil, cez ktorý nikto neodpovedá
Fotky, ktoré sú už len spomienkou
Si len jedna hviezda na oblohe, ktorá otvára všetky rany

Prázdne sľuby a zlomené duše
Povedz mi teraz o tom všetkom
Kam sa to stratilo? 
Kam odišlo šťastie s tvojimi salám párkami?
Slzami utopené údolia bez možnosti záchrany

16. júl zmenil bielu na čiernu
A z nemožného urobil možné
 Potrebujem nie len spomienky na veci, ktoré sme zažili
Chýbaš mi stále
Z tých pár rokov dozadu sa stal celý tvoj život

Teraz je už nemožné zmeniť výdych na nádych
Nemožné vyhrať s bielym nad čiernym
Nemožné žiť prítomnosť v minulosti  
A vrátiť ťa späť medzi nás
Chýbaš stále a prázdno, ktoré cítim nevyplní nikto a nič

Kamošky navždy ∞
August

Stretnutie s youtuberkami Meetyoube

V auguste sa uskutočnilo stretnutie youtuberok s ich sledovateľmi pri krásnom pikniku v bratislavskom parku v Sade Janka Kráľa. Akcia bola veľmi vydarená a taktiež nás prišlo celkom dosť. Youtuberky si pre nás pripravili live tagy a challenge, ktoré nás zabávali a dokonca bola aj tombola. Tomuto stretnutí som sa veľmi potešila, pretože som sa zoznámila s viacerými babami a taktiež sme sa konečne stretli s Nikolou, s ktorou som už dlhšie v kontakte z blogu Sweet lollipop queen, ktorú taktiež určite mnohé poznáte. :) Toto bol prvý ročník a baby sľúbili, že určite nie posledný. Takže sa teším aj tento rok. :)


Jazda na motorke

Ako som písala, odkedy odišla moja kamoška Marcelka tak už nič nie je tak ako predtým. Zmenilo sa dá sa povedať celkovo aj moje vnímanie mnohích vecí, ktoré som predtým ani nebrala do úvahy a doslova s tým nesúhlasila. Môj snúbenec si totižto v lete v roku 2014 urobil vodičák a kúpil motorku Yamahu fazer 600, s čím som musím povedať absolútne nesúhlasila a často sme sa kvôli tomu hádali. Ako väčšina ľudí vie,. tak motorky sú nebezpečné a nie že by som neverila jemu... ale neverím ostatným vodičom a hrozne som sa bála, že sa mu niečo stane a ja o neho prídem. Mala som veľmi veľa bezsenných nocí a možno som bola trocha histerická... ale každé leto umrie strašne veľa motorkárov a to som nemohla dopustiť. No aj napriek tomu si vybral motorku ako vhodnú voľbu a brala som to tak ako podraz a podpásovku zároveň... že mu je motorka prednejšie ako ja a vybral si ju a nie mňa. Taktiež s touto voľbou nesúhlasili aj moji rodičia a od začiatku mi hovorili, že s ním jazdiť nemám, lebo že keď sa mi niečo stane beriem si to na svoje plecia a oni sa o mňa starať potom nebudú. Samozrejme, že som vravela, že nič také sa nestane lebo s motorkou nesúhlasím a jazdiť teda na nej ani nebudem. Navyše som drahému prizvukovala, že ak bude mať motorku, že bývať spolu nepôjdeme, pretože ja nebudem trnúť či sa mu niečo nestane a ja na všetko zostanem sama a jeho smrť by som nepredýchala. Ako vravím... veľmi časté hádky... on furt rozprával, že tomu nechápem, že on jazdu na motorke miluje a že mám to aspoň skúsiť a že keď nebudem chcieť ísť aj ďalší krát tak on to pochopí... a že môžme chodiť na výlety a že bude to super a bla bla bla. U nás je tá chyba, že sme obaja škorpióni a obaja sme povahovo rovnakí, trvdohlaví a hádaví. Ja som totižto narodená 16.11. a on 15.11. len o rok skôr. Takže skoro to isté. :D Takže vyše roka mi do hlavy tlačil kaleráby a presviedčal ma nech s ním na tú motorku idem. Ako som už povedala....odkedy umrela Marcelka, už nič nebolo také ako predtým. A zrazu zo dňa na deň som si povedala, že ak mám umrieť, tak nech umriem s ním. ♥ Možno to znie ako také romantické grc klišé. Ale bolo to tak. ♥ Prvá jazda bola celkom nervy drásajúca, teda aspoň pre mňa. Nie preto, že by som sa bála... ja milujem kolotoče a takéto adrenalínové veci. Len som mala proste silný rešpekt a nikdy nič podobné nezažila. Dokonca som predýchala aj to, že prilba pre spolujazdca mi bola malá, tak mi musel dať svoju, do ktorej som aj tak ledva narvala svoju veľkú hlavu a husté vlasy v cope. Taktiež som prežila aj to, že to akvárko na hlave a la prilba mi znemožňovala mať úplne zavreté ústa, keďže vnútorné výstuhy mi tlačili do líc a hrýzla som si do nich. Prvá minúta bola fakt desivá... a najmä výjazd z garáže na cestu kde som ako keby stratila balanc či čo a motorka sa začala húpať zo strany na stranu. Zastavil a upozornil ma, že nech sa ukľudním, sadnem si ešte raz tak aby mi to bolo pohodlné a uvolnila sa. Potom sa rozbehol znova a bola som naozaj nervózna no po prvej zákrute a prvom obehnutom aute som si povedala, že nech sa sústredím len na to, že je konečne rád a že ak sa má niečo stať, tak sa to stane aj tak. Hneď mi bolo lepšie a hlavne lahšie. Dokonca to bolo aj trocha romantické keď sme išli už neskôr večer domov a mne bola zima a on jednou rukou držal riaditká a druhou rukou v rukavici mi držal moje prekrížene ruky na jeho bruchu a zohrieval ma. Sedenie bolo však veľmi nepohodlné. Musela som byť na ňom doslova nalepená a nevadilo mi síce keď sa rozbiehal, pretože som mala prekrížene ruky na jeho bruchu a udržala som sa.... najhoršie bolo brzdenie... a to úplne hocijaké aj mierne aj prudké. Vtedy som sa totižto z jeho brucha prechytila na nádrž a prstami sa zapierala z čoho ma chytali kŕče. Nedokázala som sa proste udržať keď brzdil s rukami na jeho bruchu. Našťastie neskôr mi namontoval za seba kufor a bolo to hneď lepšie. Cítila som sa istejšie aj pri rozbiehaní a hlavne pri brzdení. Už nebolo treba aby som sa držala až tak silno, keďže sa mi môj big zadok nešúchal dozadu k výfukom. Boli sme takto jazdiť potom ešte asi 5-6 krát s tým, že videl že keď sa nebojím tak skúšal čo znesiem. Hovoril, že dokonca jeho 32 ročný kolega sa bál a celú dobu s ním mykal ako ja v prvé sekundy. A že to nešli ani 100vkou. :D A tak sme raz išli po takej kráááásnej veľmi dlhej rovinke, ktorá v diaľke nemala konca kraja. Ukázal mi rukou nech si na neho ľahnem čo najnižšie a v tom tomu "dupol" na plyn a ťahal na maximálku. Dosiahli sme rýchlosť 210 km/hodinu a krajina okolo nás sa len tak mihala až som ju ani nestíhala vnímať. Boli sme ako keby v nejakom tuneli či čo a vedľa nás všetko rozmazané... a mala som sa chuť smiať. Presne tak ako keď som na fakt extrémnom kolotoči a adrenalín somnou robí svoje. Okrem toho nás v ten deň ešte VRAJ neplánovane hodil aj na zadné kolesá... čoho som sa fakt zľakla, lebo to bolo také rýchle a mala som pocit, že spadneme na zadky.
Raz sme išli aj k mojej sestre s tým, že bolo strašné teplo a on si obliekol len kraťase a tričko a ja len legíny a tielko. Pomáhali sme v kuchyni, pokecali a neskôr sa začalo z ničoho nič strašne zmrákať a nejako som drahého nepočúvala keď ma volal, že poďme rýchlo domov lebo zmokneme. No ani nie hneď po odchode od ségrušky nás chytila taká mega búrka, že do 5 sekúnd sme boli celí mokrí a aby toho nebolo málo, tak začali padať aj krúpy.... a to Vám poviem, že to bola fest bolesť na tie holé ruky a chrbát. Mala som chuť až od bolesti plakať, pretože to bolo ako 1000 ihiel naraz keby do mňa bodalo. Trvalo dobré dve minúty než sme prešli z polnej cesty pod takú striešku na konečnej autobusov. Všetci si na nás ukazovali z aút a smiali sa na nás :D My sme sa po chvíľke začali smiať tiež... avšak potom nás smiech prešiel keď pršalo hodinu a stále neprestávalo a mi pod malou strieškou povyzliekaní. Mne sa sušili moje tenisky na späťákoch a stála som tam v plavkách a triasla sa od zimy. Nakoniec to drahému nedalo a volal otčimovi, že čo sa stalo a že či nám vie priniesť nejaké suché veci a že počkáme kým to prestane. Tak chudák jeho otčim sa trepal cez celú Bratislavu až do Mostu pri Bratislave. No bola to fakt sranda a čudujem sa, že sme po tomto zážitku neboli vôbec chorí, lebo som to tipovala na zápaľ pľúc.
Jaj a inak mimochodom. Viete ako motorkár ošúpe a nakrája cibuľu bez sĺz? Veľmi účinné.
Presne takto:
Na konci augusta som bola už v podstate zmierená s tým, že si tú motorku chce nechať. Čo som mala robiť... Avšak zo dňa na deň sa svojvoľne rozhodol, že ju predsa len predá a začali sme teda zháňať kupcu. Bola som naozaj veľmi rada a tešila sa, že sa mi konečne uľaví a nebudem sa musieť báť vždy keď na nej bude. Veľakrát mi hovoril rôzne "story" čo sa mu kedy stalo a kto všetko do neho skoro nabúral a kto všetko si ho nevšimol a odbočil do neho a bla bla bla. Nakoniec sa nám ju aj podarilo predať. Takže hip hip hurei. Síce vraví doteraz, že mu veľmi chýba a rád by sa previezol, ale že vie že sa rozhodol správne a má to tak byť. :-*

Okrem toho sme sa v lete chodili kúpať najmä na jazerá a sem tam na kúpalisko. Bolo super a milovala som tie dni, keď som unavená z kúpania prišla domov. Najhoršie na tom bolo asi len to, že sme chodili na pieskové jazero a teda každý krát som doniesla domov toľko piesku že aj vlastný dom by som z toho pomaly mohla postavať. Okrem toho som si kúpila aj obal na mobil do vody, takže sme s drahým vo veľkom testovali jeho vodeodolnosť... a fungoval !!! A snúbenček sa mi pri fotení hral na photobomber-a, ako sa nazval :D Kazič fotiek. Naschváľ robil rôzne ksichty najmä vtedy, keď som nevedela, že je zamnou :D
No a keďže mi konečne po mesiaci prišli thug life šatky, tak som ich začala nosiť miesto čelenky. Drahý najskôr frflal, že v tom vyzerám ako idiot... alebo ako žena v domácnosti v roku 1960... alebo ako keby som ušla z nejakého černošského ghetta.... no ale po chvíli si zvykol. Nemal na výber, keďže som si ich objednala veľa... z každej farby :D Dokonca neskôr povedal, že som v tom zlatá a nehanbil sa somnou ísť po ulici ruka v ruke! :D
A taktiež mi prišli zlaté tetovačky. Tak aj tie som skúšala. Na fotke vidíte vo výstrihu slovo WILD. Škoda, že nie je vidieť leopardí vzor toho písma. Bolo to fakt pekné. :)
Žijem si svoj thug life.



September

Branie si hypo a nájdenie nášho bytíku

A keďže som sa mu celú dobu vyhrážala, že pokiaľ bude motorka tak nebude byt, tak už nič nebránilo tomu aby ten byt bol. Taktiež to bolo spôsobené Mackou, ktorá stále veľmi chýba. Ale viem, že teraz už nemám na čo čakať... nie je totiž jedno či pôjdeme spolu bývať dnes alebo zajtra. Pretože to zajtra už byť nemusí... tak si volím rozhodne dnes. Aj keď to nebolo s tým bytom až také ružové na začiatku a určite to nebolo dnes... Všetky byty, ktoré sme začali na internete pozerať boli buď už predané a inzeráty nestiahnuté alebo boli proste pridrahé. Bola som na obhliadke 2 bytov a to jedného 2 izbového a jedného 3 izbového. Boli proste v dezolátnom stave a nekúpim predsa byt za 98 000 ( 2 izbák), do ktorého vrazím ešte 10 000 eur... a ani 3 izbák za 113 000, v ktorom sú výrazné zatekance všade po stenách, kuchyňu má v dezolátnom stave a bla bla bla. No proste odštartovali sme veľmi dlhú cestu, ktorá trvala a trvala. A keďže sme mali ešte aj určený termín do kedy si musíme nájsť byt tak to bolo fakt celé zle. Dokonca ma už chytalo aj zúfalstvo a nervy. Sem tam som si poplakala a hladali sme ďalej. Išlo o to, že sme tam akurát mali obaja prémie a tie sme chceli stihnúť využiť aby sme mali hypotéku schválenú určite. A keďže banky už nedávajú 100 %tné hypotéky bez toho, aby si im určil presnú nehnuteľnosť, na ktorú to chceš, tak vznikol problém. Ak by sme zobrali hypotéku bez určeného bytu, tak by nám schválili len 90 %. A keďže sme nemali takmer žiadne našetrené peniaze, tak by to nedopadlo dobre a museli by sme si ešte brať spotrebný úver, ktorý tiež neviem či by mi bol poskytnutý aj keď pracujem v banke. Takže šibeničný termín bol do 12. októbra.
Október

Nájdenie nášho bytíku

Bol 11. október a my sme ešte stále nemali vyhliadnutý byt. Už som to popravde aj vzdala a povedala, že budeme asi skúšať až budúci rok aj keď ma to duševne žralo. Ale nič som s tým nedokázala spraviť, navyše sedela som v práci. Takže o to horšie. V tom mi zvonil telefón a volal mi môj drahý s tým, že nám vybavil obhliadnu v dome oproti kde teraz býva priamo na dnes a že je to 4 izbový byt. Hneď som sa teda pýtala na cenu a rozmýšľala nad tým, že či mu nepreplo keď pozerá 4 izbák. Veď na ten určite mať nebudeme! Cena bola nakoniec parádna a hlavne nečakaná. Len 112 000. Akože znie to možno vtipne, že len 112 000 € ale nekúpili sme 3 izbák v zlom stave za 113 000, takže WTF? :D Hneď som samozrejme utekala a vypýtala som sa na hodku až dve z roboty a išla som na obhliadku. Byt mňa aj môjho drahého hneď oslovil, keďže bol krásny veľký a hlavne slnečný. Taktiež sme na obhliadku zobrali aj mojich rodičov a tí boli nadšení tiež. Snúbenec mi mimo maklérových pohladov ukazoval, že je super a že ho určite musíme zobrať. Keď sa nás maklér spýtal, že ako sme sa rozhodli.... chvíľku som váhala... chvíľku jásala... snúbenec len tíško stál vedľa mňa a čakal čo poviem... očami ma hypnotizoval nech poviem áno... a ja som ho aj povedala. Odvtedy sa začal beh na dlhšiu trasu, ktorá nemala pomaly konca kraja, ale boli sme šťastní, že sme ho našli a že bude náš. :) O 4izbáku sme nesnívali ani v najtajnešjom sne. Dúfali sme v 3 izbák ale postačil by nám aj väčší 2 izbák.


Blue

14.10. sa mal konať koncert Blue, na ktorý som sa nehorázne moc tešila. Oni boli mojou naj kapelou od detstva , mala som nimi vytapetovanú detskú izbu a od malička som snívala, že ich raz uvidím aj naživo. Už ich teraz síce počúvam menej ako keď som bola menšia, ale tento sen som si chcela splniť a tak som nahovorila moju sestru, ktorá ich tiež má rada a objednali sme lístky. Stáli nás každú po 32,60 eur, avšak do dnešného dňa ich mám stále doma. :( Môj obľúbenec Lee Ryan totižto ochorel na hlasivky a musel ísť na operáciu. Tým pádom sa koncert zrušil a ešte stále nevyhlásili náhradný termín. Už aj rozmýšľam, že tie lístky asi vrátim a keď tak ich objednám znova. Fakt neviem. :/

Oslava 1. roka zasnúbenia

29.10. sme oslávili 6 rokov vzťahu a 1. rok zasnúbenia. Dostala som nádhernú ružu a drahú Lindt kokosovú čokoládu. Keď som to uvidela, tak som nechcela veriť vlastným očiam, že dal za pár guličiek čokolády s kokosom, ktorý tak milujem 8 eur. Láska je láska... a on je moje zlatíčko. A tá ruža bola fakt krásna :) Dala som si ju vysušiť presne tak, ako aj tie ostatné, ktoré od neho mám. :) Ale neviem prečo, ale táto vyzerá aj v uschnutom stave krajšie ako tie predtým. :)
Btw. Túto prvú fotku mám ako pozadie na telefóne a vyzerá bombovo. ♥



No nie je nádherná? :) Dokonalosť sama ♥

A aby bolo naše výročie fakt dokonalé, tak v ten istý deň sme išli podpísať rezervačnú zmluvu na náš nový bytík, na ktorý sme sa nevedeli dočkať. :)
Fotka ešte z leta keď sme sa chodili kúpať. :) Hrozne mi chýba leto.

November

Nový mobil

Začiatkom novembra sa mi pokazil mobil, ktorý som mala rok a pol a to konkrétne Samsung Galaxy S4 mini. Začal sa strašne prehrievať až zrazu po dopísaní správy na messengeri sa vypol a dokolečka dokola sa začal reštartovať a to tak, že vždy prišiel iba k zapínaciemu logu Samsung Galaxy S4 mini a znova sa reštartoval a tak stále dokola. Tento telefón som v roku 2014 vyhrala od Telekomu zo súťaže na Facebooku. Našťastie som k nemu našla ešte preberací protokol o výhre a zašla som s ním do Telekomu. Najskôr vznikol taký problém, že ho nevideli v systéme a tým pádom ten telefón ako keby ani neexistoval. Preverovali to cez množstvo ďalších oddelení a bla bla bla. Nakoniec mi ho však prevzali a oznámili mi, že zo zákona je oprava možná do 30 dní. Fúúúúú 30 dní bez tohto telefónu? Asi ma porazí. Smozrejme mala som ešte starší "záložný" telefón a to Samsung Galaxy S2, ale veľmi ťažko sa mi k nemu znova vracalo, keďže bol v podstate úplne iný. V tej dobe bola u mňa v banke akcia, že k účtu pri splnení podmienok dostanete buď tablet alebo telefón. Určite ste tú reklamu mnohí zachytili aj v TV. Túto akcie hneď využili moji dvaja kolegovia a to tak, že si na pobočku pozvali známych alebo rodinu a ten telefón od nich ako keby odkúpili, pretože dali k blokácií svojich 300 eur a telefón im zostal. Na začiatku som o tom ani len nerozmýšľala, keďže som dobrý telefón mala... ale teraz mi to prišlo ako celkom zaujímavé riešenie, keďže som nechcela byť mesiac bez normálneho telefónu. Tak som zavolala tatinovi :D a dohodla sa sním. On súhlasil. :) A tak som sa dostala k môjmu novému telefónu Samsung Galaxy S6. Táto akcia sa naozaj veľmi oplatila, keďže som dala blokovať na tatinovom účte svojich 300 eur na 2 roky a zaviazali sa plniť podmienky aktívneho účtu. Inak ten telefón má hodnotu okolo 600 eur. Takže Why not? Pár dní som už mala S4 mini v oprave a tento sa mi fakt hodil. Je proste nádherný, dokonalý a úžasný.... teda skoro. Keby som aj ten nemusela po 3 dňoch reklamovať, pretože som si všimla, že pri fotení mám na displeji nejakú smietku či čo. Keď som si zobrala lupu, tak som zistila, že tá smietka je priamo v objektíve. :( V Telekome mi poradili, že nemám čakať, že ho mám dať do opravy, pretože Samsung má najrýchlejší servis. Tak aj bolo. :( Takže celková radosť z nového telefónu bola naozaj predčasná... a sranda bola nakoniec to, že ten pokazený S4 mini mi došiel z opravy o 9 dní po jeho odoslaní do opravy.... a tento nový S6 mi prišiel po 14 dňoch. Takže nezískala som podstate ten čas s novým telefónom ako som chcela. :D Ale získala som nový telefón, ktorý teraz fachčí presne tak ako má a ja ho jednoducho milujem !!!! Aj som rozmýšľala, že spravím taký mobilový špeciál + kde Vám predstavím aj moje kryty, ktoré na telefóny mám. :)
Pretože mackovia musia byť. Panda S4 mini a veľký Moschino bear na S6. :)


Narodeniny

Už si ani presne nepamätám, že ako som oslavovala... pretože skôr som neoslavovala ako oslavovala. Ale viem, že som bola spolu so snúbenčekom vonku... boli sme na pizzi hawai a kofole. :) Milujem pizzu hawai btw. On totižto oslavuje 15.11. a ja 16.11. narodeniny, len je o rok starší (ako som už spomínala niekde vyššie). :D A komu by sa chcelo oslavovať štvrť storočie? Mne teda rozhodne nie, pretože 25 rokov je už fakt dosť a pociťujem to najmä tu v blogerskej sfére. :D Pomaly všetky blogerky a youtuberky sú mladšie odomňa. Ach jaj... a najhoršie je na tom to, že lepšie to už nebude. :D

Niki :(

Bohužiaľ v novembri (18.11.) nám umrel aj papúch. Krásny zelenožltý andulák Nikkie, ktorý niesol meno po mne, keďže milujem zelenú a ja som si ho vybrala. :( Ani nevieme čo sa mu stalo, zo dňa na deň začal byť čudný, nevedel lietať, padal, nejedol atď atď. :( Až veterinár prišiel na to, že zrejme musel niekde silno spadnúť v noci pri lietaní, keďže zostávali pustení ešte spolu s druhým andulákom Stuim. :( Hlavičku mal preliačenú a nedalo sa mu nijako pomôcť, snúbenec ho bohužiaľ musel nechať navždy uspinkať. :( RIP NIKKIE. CHÝBAŠ! Lepšiu andulku som ešte nepoznala ako bol on. :(

Nový OP

A keďže mi konečne končil ten hrozný veľký občiansky preukaz, ktorý som mala od 15 rokov, tak som si začala vybavovať nový. Bohužiaľ  to vyšlo tak naprd, že sme ešte nemali doriešené veci ohľadne bytu a nemohla som mať neplatný OP, tak som musela zaplatiť 20 eur za urýchlené vydanie nového... aj keď úplne zbytočne v podstate, keďže teraz si budem vybavovať nový trvalý pobyt v novom byte. Všetko to bola chyba predávajúcich, pretože im to všetko príliš dlho trvalo.

December

Červené vlasy

Keďže už dlhšie moje srdce a vlasy pišťali po zmene, tak som sa rozhodla, že skúsim niečo nové. Síce som sa bála, že budem vyzerať ako úplný idiot, ale to sa našťastie nestalo a veľa ľudí mi dokonca vraví, že sa mi červená hodí. Za túto červenú vďačím mamine, ktorá sa s farbením mojich dlhých a hustých vlasov fakt v kúpelni namakala. Ale výsledok? Ten bol super. Minulý čas píšem preto, pretože už sa mi to takmer celé vymylo. Chystám sa ale na jar, alebo tak keď sa začne zletnievať ku kaderníčke troška sa podstrihnúť, preriediť a + nafarbiť originál od nej. :D Takže sa tešííííííím.
Nie nefarbili sme alobalom.... len som skúšala najskôr farbu na prameni vlasov a nechcela som byť celá zababraná, tak preto ten alobal. :D
Farba po niekoľkých týždňoch:

Zariaďovanie

12. decembra sme konečne OD OKTÓBRA! dostali kľúče a začalo sa veselo pár dní pred Vianocami prerábať. :D Kľúče sme mali mať v polke novembra btw.... ale nevydalo. Fotky bytu Vám sem zatiaľ dávať nebudem, pretože ešte stále čo to málo prerábame... a chcem potom spraviť článok pred a po a taktiež bude bytový wishlist a uvidíte, čo všetko už máme a čo ešte stále chýba. :) Len tieto články chcú ešte troška viac času... ale určite budú. :)

Prvé Vianoce v novom♥

Boli síce také rozlietané a v neporiadku, keďže sa prerábalo a sťahovali sme si veci, preto ospravedlňte neporiadok na fotkách v pozadí. To vianočné ráno sme mali náš byt v dezolátnom stave. Chodili sme po plafóne... a to doslova. Keďže bolo potrebné zoškrabať všetky steny a namaľovať nanovo.



Mali sme však stromček, domáci majonézový šalát, ktorý som robila prvý krát, kuraciu polievku, rezne, piekla som linecké koláčky (tiež prvý krát) , spravila som smotanovú tortu a všetko bolo tak ako malo byť. :)


Ešte začiatkom novembra som drahému nakúpila darčeky a to voňavku a tablet. S tým tabletom som si popravde moc istá nebola, keďže on moc na takéto veci nie je a mne nadával vždy za moje pridrahé telefóny, tablety, hracie konzoly a tak. Vadilo mu, že do toho investujem príliš veľa peňazí a že to je zbytočné. Dva týždne pred Vianocami, však začal byť veľmi zvedavý a zisťovať čo som mu kúpila a pri vete: "však si mi mohla kúpiť niečo praktické a nie nejaké hovadiny... napríklad oblečenie... alebo tablet... to by bolo super." Uľavilo sa mi. :D A vedela som, že ho nebudem musieť ísť vracať do obchodu.
Ráno v deň Vianoc som zabalené darčeky poukladala pod stromček a to som asi nemala robiť. Začal sa správať ako malý chlapec. :D Celý deň chodil s nimi hrkať a keď som nebola na blízku, tak ich ukradol a hrkal s nimi schovaný v niektorých z izieb. Našťastie nič nezistil... MUHAHAHAHAHAHAHAHA (akože démonický smiech). Jeho chlapčenské nadšenie vydržalo až do večere, dokonca sa dá povedať, že naberalo ešte viac na obrátkach najmä po tom, čo som mu oznámila, že darčeky sa budú rozbaľovať až po večeri. Tak máááááálo si naložil zo všetkého a myslel si, že ma prekabáti jednou lyžičkou šalátu a mini rezňom. :D Nie nie, žiadne také! Pekne som mu doložila plný tanier. Mali ste vidieť tie úškleby a fňukanie. :D

Pristihnutý pri kradnutí darčeka. 






Po večeri sa vrhol hneď na darčeky... vyštartoval ako chrt po zajacovi a hneď sa vrhol na ten najväčší darček. Roztrhal papier ako divoký dingo a zrazu... na moje prekvapenie onemel...začal sa smiať a kričať: TO FAAAAAAAKT SOM DOSTAL TABLET? Čo ti dáva???? Ty šiška zlatá !!!! :D No podarený bol. :) Fakt ako taký malý chlapec, ktorý nikdy nedostal darček. :D



A ja som od môjho pokladíka dostala toto zrkadlo na šperky :) Úplne mega brutálne !!! Hore je miesto na prstene kde vidíte ten veľký čierny priestora na ľavo mám povešané náušnice... a všade inde náhrdelníky. Niekedy možno dám fotku ako to vyzerá ... ale mám ho totálne plné a každá návšteva čo k nám príde tak je mojim milovaným o tom upovedomá so slovami : hen čo ona všetko má.... a len počujem facepalmy ľudí chytajúcich sa za hlavu s myšlienkou, že asi nie som normálna. :D



Takže to by bolo z môjho roku 2015 všetko. Dúfam, že Vás článok zaujal a dostali ste sa až sem. Možno ste sa dozvedeli o mne niečo novéčo ste predtým nevedeli. :)
Budem rada, ak mi zanecháte v komentári Váš názor na rok 2015... aký ste ho mali a či tento rok očakávate niečo lepšie. :)

























9 komentárov:

  1. Hezký článek a myslím, že je uplně jedno, že je trošku dýl postlý, než na nový rok. Jinak přeju v roce 2016 ještě více lepších dnů!
    www.jdeocestu.blogspot.cz

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Skvelý článok, ktorý sa dobre číta ;-) Mám rada takéto sumarizácie rokov. Blahoželám k všetkým úspechom, ktoré si zažila ;-) PS: Môj manžel má tú istú vysokú školu ako ty, tak o tých poplatkoch mi niečo hovor :-D Našťastie úspešne ju skončil ako Mgr. v roku 2011.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Vážený pán / pani,
    Potrebujete osobnú pôžičku? Potrebujete pôžičku začať podnikať na vlastnú päsť?
    Ponúkame pôžičky v hodnote jednotlivcov a podniky na celosvetovej úrovni. Náš dobre známy finančná spoločnosť získala obrovské Goodwill v poskytovaní rizikového kapitálu financovať služby pre našich klientov. Naša Capital Financial spoločnosť poskytuje finančné riešenie pre veľké projekty, ako je IT, pozemná doprava, lekárskom zariadení a tak ďalej. Ak máte záujem o naše služby, láskavo kontaktujte nás: michaelwilkinsonloanfirm@gmail.com pre viac informácií
    S pozdravom,

    pán Michael
    generálny tajomník

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Dobrý deň pán / pani,
    Ak budete potrebovať naliehavú prácu nadviazať úver, alebo budete potrebovať úver splatiť
    váš dlh, budete potrebovať refinancovať úver? Potrebujete úver na nákup automobilu alebo A
    dom? Ak áno, strach nič viac, ponúkame všetky druhy úverov bez úveru
    skontrolovať s vhodným úrokovej sadzby !!! Kontaktujte nás ešte dnes prostredníctvom e-mailu. (
    sterlingunicornfunds@gmail.com) pre viac informácií
    Ďakujem

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Dobrý deň, vážení zákazníci cenné,

    Vitajte v Eco Teck Company Plc, hľadáte pôžičku platiť svoje účty a financovanie alebo investície do projektu? Vydávame medzinárodné úverové spoločnosti a jednotlivci thathave nohu vypnúť pre banky a iné finančné inštitúcie starosti nič viac, ako ste nás kontaktovať ešte dnes a získajte kredit rýchlo a ľahko, ako vy sa teraz v poriadku.

    Ponúkame všetky druhy úveru podnikanie hneď Pôžičky a oveľa viac: Ak máte veľký záujem o úver
    ponuka, kontaktujte nás na e-maile ID nižšie:
    E-mail: ecoteckcompanyplc@gmail.com

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Ahojte všetci,

    POTREBUJTE ÚVER? APLIKUJTE TERAZ, AK MÁTE ZÁUJEM!

    Ponúkame najvýhodnejšiu pôžicku, ponúkame úver na konsolidáciu dlhu až do 5 miliónov * Podnikové nastavenie Úver až 10 miliónov * Osobný úver Až do 4 000 000 * Domáce úvery Až 5 000 000 * Financná pôžicka pre automobilovú spolocnost Až 7 000 000 * Komercné úvery až do 5 000 000 * Investície Pôžicky do 7 000 000 a viac * ETC

    Kontaktujte nás prostredníctvom: E mail: louisdaughtryinvestment07@gmail.com

      FORMULÁR PRIHLÁSENIA PÔŽICKY!

      Tvoje celé meno:
      Suma potrebná ako pôžicka:
      Trvanie rokov:
      krajina:
      Telefónne císlo:
      ID dôkaz:
      Úcel úveru:
      Císlo faxu:
      SEX:
    Žiadali ste o pôžicku skôr?

    Prosím, kontaktujte nás prostredníctvom: E mail: louisdaughtryinvestment07@gmail.com

    Vdaka
    Louis Daughtry.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Ahojte všetci,

    POTREBUJTE ÚVER? APLIKUJTE TERAZ, AK MÁTE ZÁUJEM!

    Ponúkame najvýhodnejšiu pôžicku, ponúkame úver na konsolidáciu dlhu až do 5 miliónov * Podnikové nastavenie Úver až 10 miliónov * Osobný úver Až do 4 000 000 * Domáce úvery Až 5 000 000 * Financná pôžicka pre automobilovú spolocnost Až 7 000 000 * Komercné úvery až do 5 000 000 * Investície Pôžicky do 7 000 000 a viac * ETC

    Kontaktujte nás prostredníctvom: E mail: louisdaughtryinvestment07@gmail.com

      FORMULÁR PRIHLÁSENIA PÔŽICKY!

      Tvoje celé meno:
      Suma potrebná ako pôžicka:
      Trvanie rokov:
      krajina:
      Telefónne císlo:
      ID dôkaz:
      Úcel úveru:
      Císlo faxu:
      SEX:
    Žiadali ste o pôžicku skôr?

    Prosím, kontaktujte nás prostredníctvom: E mail: louisdaughtryinvestment07@gmail.com

    Vdaka,
    Louis Daughtry.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Všetkým sa venujem spoločnosti RTC Finance už mnoho rokov. Som matka, ktorá pracuje tvrdo a zriedka dostáva podporu dieťaťa. Takže keď ťažké časy zasiahli, zasiahli HARD. Nemôžem spočítať, koľkokrát som musel požičať peniaze, nehovoriac o tom, že som zaostal za svoje platby a potreboval pomoc / čas na to, aby som ich chytil a počas svojich rokov podnikania so svojou pobočkou v Dakote som vždy dostal absolútnu Najlepšia liečba od všetkých. Pracujem v zákazníckom servise denne a nemôžem povedať dosť o tejto pobočke. Celá posádka je priateľská, užitočná, milá, rozumná a profesionálna. "A chcem povedať poďakovať pani Jasmine za to, že som sa znova vrátila na svoju fit a teraz som hrdý majiteľ môjho biznisu vďaka úveru vy a vášmu Spoločnosť mi poskytne len čas, všetkým tam, kto potrebuje podporu tu je e-mail a whatsApp: +234 9 06 4423 081 jasminnoorloancompany@gmail.com
    Ďakujem ti, že ti Boh žehnaj

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Ako som zaplatil svoje nemocničné účty a daňové poplatky

    Kompliment dňa k vám tam, som Anita, jeden mama z ruskej, som veľmi šťastný a vďačný jasmin noor Investments Limited s kontaktným číslom: +234 9 06 4423 081, za poskytnutie mi pôžičku na 25. Z júna 2017 vyúčtovať svoje nemocničné účty a tiež platiť moju daň. Oni ma zachránili pred stratou môjho domu. Táto správa vám môže pomôcť tam, kde potrebujete skutočnú pôžičku v inej, aby ste sa nedostali do zlých rúk pri hľadaní zodpovedajúcej pôžičky. Moja rada vám je obrátiť na túto spoločnosť prostredníctvom e-mailu: jasminnoorloancompany @ gmail. Com alebo whatsApp: +234 9 06 4423 081 Ako som zaplatil svoje nemocničné účty a daňové účty

    OdpovedaťOdstrániť