Ja? Rážštep ? Moje plastické operácie???? Zväčšenie pier???? WTF ???

Ahojte ...
 Už veľmi dlhú dobu som sa rozhodovala či vôbec tento článok napísať a ísť s pravdou von... alebo to pred Vami jednoducho neriešiť. Taktiež keď už tento článok bol dopísaný a ja som začala písať práve tento úvod som rozmýšľala, či ho vôbec mám publikovať. Zasahuje totižto dosť hlboko do môjho súkromia a života celkovo. Niektoré ste si možno všimli... mnohé zas určite nie...


Narodila som sa s rážštepom pery a podnebia.... znamená to to, že sa mi nedovyvinula poriadne stredná časť tváre...Podnebie vnútri v ústach, ľavú nosnú dierku, ani kožu pod nosom a hornú peru som nemala zrastenú. Táto deformita mi dosť sťažila a skomplikovala život. Nešlo len o to, že som bola pre ľudí vždy tá škaredá, na ktorú sa nedá pozerať... tá menejcenná čo rozpráva cez nos a nikto jej nerozumie...tá, ktorá by mala chodiť do takzvanej pomocnej školy... ale skomplikovala mi ho hlavne kvôli tomu, že som počas svojho života musela podstúpiť viacero operácií a vytrpieť si nemalú bolesť. Nešlo len o bolesť fyzickú, ale bohužiaľ aj psychickú, keďže šikanu a celkovo výsmech od svojho okolia som znášala veľmi ťažko a precitlivene a aj keď pred nimi som sa tvárila ako hrdinka a že mi to nevadí, pretože sa smejú len hlupáci (pretože tak mi to hovorila vždy mamina)... doma za zatvorenými dverami som niekedy preplakala celú noc s mnohými otázkami v hlave. Prečo? Prečo práve ja? Prečo nie niekto iný? Nebolo by lepšie keby som sa nenarodila? Alebo keby som umrela? Načo som tu keď sa mi všetci len posmievajú a nikto ma nemá rád a všetci sa za mňa hanbia? Bude ma niekedy vôbec niekto takúto deformovanú milovať? Budú raz toto isté mať aj moje deti?
Maminine tehotenstvo prebiehalo bez problémov. Bola som plánovaná a veľmi sa na mňa tešili. Mamina pravidelne chodila na kontroly a všetko vyzeralo byť v poriadku... až do pôrodu...
Lekári totižto už nejakú dobu pred pôrodom vedeli, že sa narodím s rážštepom ale mamine to zámerne nepovedali. Mala to zapísané totižto v karte už dlhšie, ale keďže nepoznala ich odborné výrazy... tak nemala ani tušenie. Navyše stále jej vraveli, že všetko je v poriadku...ale nebolo. Možno sa báli jej reakcie, keďže predomnou mamina mala už dve deti z predchádzajúceho manželstva a tie boli úplne v poriadku... a tak isto aj môj tatino mal dve deti z predchádzajúceho manželstva. Nikto z našej rodiny ani z našich predkov, o ktorých vieme rážštep nikdy nemal. Pri pôrode som mamine dala veľmi zabrať. Jednak nevedela, že nebudem tak celkom v poriadku a jednak som nebola dobre otočená. Na svet som doslova prišla zadkom vpred a hlavička išla ako posledná. Áno... teraz sa síce na tom smejeme, že som svetu hneď ukázala čo si o ňom myslím... ale mamina mala veľké bolesti, keďže táto poloha pre pôrod vôbec nie je ideálna a v dnešnej dobe sa takto ani nerodí... keďže som si mohla poškodiť nožičky a celkovo to mohol byť problém....deti idú okamžite cisárskym rezom. Keď som prišla na svet, tak ma lekári ihneď odniesli preč od maminy a nechceli jej ma ukázať. Netušila čo sa deje a  či som v poriadku. Lekári jej vysvetlili, že som sa narodila s rážštepom pery a podnebia a že to teraz somnou nebude mať jednoduché. Povedali jej, že je pre ňu pripravený psychológ vo vedľajšej miestnosti a spýtali sa, či ho majú zavolať. Mamina sa začudovane opýtala, že prečo by ho mali volať? Lekárka povedala: No viete, veľa mamičiek sa nám tu už kvôli tomu zrútilo... preto sme pripravený aj spolu s psychológom aby to mamičky zvládli. A mamina povedala: Čo sa mám čo psychicky rúcať... treba sa o ňu starať a nie aby som sa rúcala. Moja mamina má u mňa obrovský obdiv... celé to zvládla veľmi hrdinsky a preskákala si somnou všetko od začiatku až do teraz a vždy pri mne stojí aj spolu s tatinom... chodili somnou poctivo k lekárom a kvôli tomu aby bolo o mňa dobre postarané mamina prišla aj o dobrú prácu. Keďže somnou bola doma až do mojich 7 rokov keď som išla do školy... Do škôlky som totižto nechodila a popravde? Bolo mi fajn aj bez škôlky, pretože deti vedia byť naozaj veľmi zlé.


 V roku 1990, keď som sa narodila, človek nemal ako získať informácie len tak jednoducho ako dnes cez internet. V podstate nevedela čo taký rážštep pery a podnebia obnáša. Nevedela koľko prebdených nocí somnou bude musieť byť... koľko operácií ma čaká... Vôbec to nebolo jednoduché a prvé mesiace skoro vôbec nespala aj napriek tomu stíhala mať nakúpené jedlo, navarené, opraté, moja sestra a brat mali prichystané raňajky, desiaty aj obedy, vyvarené plienky... stíhala proste všetko čo dnešné maminky nestíhajú.
Prvá operácia ma čakala už v 3 mesiacoch. Bola som veľmi malinká a vážila som menej ako som mala, ale aj napriek tomu som bola vraj silná. Aj v zdravotnej správe mám napísané: drobná, ale dobre komponovaná (čo sa už teraz o mne povedať nedá). Ako prvé mi zašívali podnebie a keďže som si nesmela ísť do úst, tak mojim rodičom dali na doma také paličky a obväzy aby mi s tým obväzovali ruky aby som ich nemohla zohnúť a aby som si nešla do úst. Vyzeralo to ako keby som mala zlomené ruky a mala ich v dlahe. Mamina s tatinom to v zásade odmietali, povedali, že radšej celý deň nič nebudú robiť a budú ma sledovať miesto toho aby som mala ruky ako v dlahách. Lekárka po tejto prvej operácií povedala, že somnou mali veľké starosti a museli mi robiť transfúziu krvi, keďže som jej veľmi veľa stratila a išlo mi o život. Už ako trojmesačné bábo som mala z nemocnice traumu. Hneď ako som prišla s rodičmi domov, tak som odmietala spávať v postielke. Bála som sa mrežovej postielky, keďže podobná bola v nemocnici. Mamina somnou preto spávala na skladacej válende až kým mi táto trauma neprešla. Okrem toho že som bola po operácií a museli dávať pozor čo pijem bol aj problém v tom, že mi museli dávať špeciálny strojček, ktorý mi sťahoval vonkajšiu nezrastenú peru a držal zašité podnebie. Nasádzal sa veľmi komplikavane a uchytával sa gumičkami, ktoré ručne museli strihať a leukoplastmi lepili na líčka. Vždy keď som sa po jedle pokuckala, tak mi ho museli dať dole a znova...Takéto nahadzovanie vraj trvalo aj pol hodinu. Nikdy som nemala dudel a ani fľašku s dudlom. Nemohla som... mala som špeciálnu fľašku, ktorá nevytvárala podtlak a mamina ma musela kŕmiť ručne.
V 11tich mesiacoch som podstúpila druhú operáciu. Tam mi zašívali vonkajšie časti, čiže peru, časť pod nosom a nos. Po operácií to bolo už lepšie. Lepšie som jedla a rany sa postupne hojili. Avšak bohužiaľ už ako malému decku sa mi začali iné deti smiať... a pozerali na mňa ako na marťana. Raz bol somnou môj brat vonku s tým, že ja som bola v kočíku zakrytá uterákom a on hral na ihrisku futbal. Všetci jeho spolužiaci ma chceli vidieť, no on to nedovolil nikomu... až jeden spolužiak nakukol a začal sa smiať, že to čo má za sestru. Mamina mi hovorila, že môj brat ho zbil a povedal, že som pre neho najkrajšie dieťa na svete a krajšie nevidel aj keď mám takúto chybičku. Brat mal vtedy asi nejakých 13-14 rokov a ja som bola naozaj malinká. A takto sa to somnou vlieklo celú základnú školu a v podstate aj strednú. A neuveríte, ale aj dnes sa ešte stále nachádzajú ľudia čo majú potrebu ma ohovárať a smiať sa zo mňa ako vyzerám. Ako malá som síce mala zopár kamarátok, ktoré mi rozumeli a bavili sa somnou normálne ale iné deti ma nechceli akceptovať takú aká som. Smiali sa mi, že vyzerám ako keby ma prešiel kombajn, smiali sa zo mňa ako rozprávam, posmešne po mne opakovali a ukazovali si na mňa. Aj napriek tomu, že som chodila na logopédiu dlho trvalo než som sa naučila rozprávať správne a nie cez nos. Vždy som sa snažila obliekať nenápadne a zapadnúť v dave ľudí... nevychádzalo mi to... vždy som bola tá špata, ktorá si proste nezaslúži milé slovo. Takmer nikdy sa ma nikto nezastal... a ani ja sama seba. Bála som sa niekoho udrieť alebo na neho nakričať či mu vynadať. Tvárila som sa, že sa ma to proste netýka... ignorovala som a potom doma mi to vždy prišlo všetko ľúto. Raz mi dokonca na základke skončil na hlave maslový chleba...a ja som nič nepovedala... tíško som sa postavila, išla k umývadlu a so slzami v očiach som si umývala vlasy ako sa dalo. Príšerne som smrdela celý deň... až sa mi hnusil pach masla... prišla som domov a išla som si ich umyť poriadne. Bolo to hrozné... ale vydržala som. Ľudia vždy boli, sú a aj budú zlí a hnusní. Práve to je ten dôvod prečo mám radšej zvieratá. Ale toto všetko čo som zažila mi pomohlo... a veľmi. Som empatická, citlivá... viem sa vžiť do pocitu iných. Nikdy som nikoho nešikanovala a neposudzujem ľudí povrchne. Ale je pravda, že keby som všetkým vždy jednu švacla po tých ich hlúpych tvárach, tak by som možno mala pokoj.
Samozrejme, keďže aj moje zuby si rážstep parádne odniesli tak som musela roky nosiť najskôr vyberací strojček a neskôr nalepovací, ktorý som nenávidela pretože sa mi decká posmievali ešte viac. Keď som mala 15 rokov tak som postúpila prvú operáciu nosa keďže celý život nedýcham cez ľavú dierku, pretože mám práve tú stranu celú zdeformovanú. Táto operácia mi mala umožniť cez túto dierku dýchať, mali mi ho zmenšiť a celkovo narovnať. Bohužiaľ prvá operácia sa nepodarila a môj nos zostal v podstate bez zmeny. O rok a pol na to nasledovala ďalšia operácia nosa, ktorá dopadla s rovnakým výsledkom a v podstate mi to daný pán doktor ešte zhoršil, keďže mi sekal vrch nosa a pozabudol mi vybrať jednu nezbrúsenú kosť a tá mi tam pri dotyku veľmi nepríjemne preskakovala ešte niekoľko rokov. Popravde... po tejto operácií som mala už všetkého dosť a neverila som, že niekedy budem vôbec vyzerať ako človek. O ďalšie dva roky na to, keď som už mala 19 rokov (a pol roka som chodila už so svojim už terajším snúbencom - to len tak pre info) som sa išla znova poradiť, že čo somnou. Pán doktor si ma prehliadol a povedal, že na Slovensku začal pred cca rokom a pol vykonávať pre rážštepové deti nové plastické operácie... a teraz sa podržte... kde sa láme horná a spodná čelusť a vysúvajú sa dopredu, keďže mám hornú čelusť výrazne vpadnutú dovnútra a zákus, čo je teda opak predkusu. Navrhol mi, že by pre mňa bola takáto operácia vhodná a že ju už na Slovensku podstúpilo 150 ľudí s výbornými výsledkami. V tom mi zalialo oči slzami a stratila som reč... keď som si predstavila čo mi práve povedal a čo mi navrhol... bolo to pre mňa strašné. Opýtal sa ma, že či by som to s ním chcela prekonzultovať bližšie a či mi má dať termín. Neisto som prikývla a so slzami sa pozrela na maminu, ktorá somnou vždy chodila do rážštepovej poradne a vo všetkom ma podporovala.
Možno neuveríte... ale nakoniec som s týmto šialenstvom súhlasila a o mesiac mi dal termín. Bolo to presne 21. júna, keď bolo vonku neskutočne krásne, teploty presahovali 30 stupňov celzia a ja som čakala v nemocničnej izbe na to kedy mi zlomia čelusť. Znie to šialene? Presne také to aj bolo. To ako som sa bála si zrejme ani neviete predstaviť. Keď ma zavolala sestrička, že prišiel môj čas a mám ísť na operačnú sálu tak som mala chuť ujsť... bolo jedno či dverami alebo oknom. Proste jednoducho a rýchlo len ujsť. Celá som ako keby meravela a behali mi v hlave rôzne myšlienky... jedna horšia ako druhá. Keď som sa neistou chôdzou dostala na predoperačnú izbu srdce mi tĺklo ako o život, ledva som dýchala, triasla ma zima, moja tvár hrala rôznymi farbami a zostávalo mi na odpadnutie. Sestričky mi prikázali prezliecť sa do operačného "habitu" a ľahnúť si na posteľ, ktorá sa tam nachádzala. Zakryli ma teplou dekou, zmerali tlak a priniesli mi tabletku, po ktorej sa mi vraj uľaví a ukľudním sa. Veru... ukľudnila som sa, keďže to bol riadny doslova oblbovák a odvtedy si pamätám len preblesky a cítila som sa ako keby som bola nadrogovaná a ničomu som nerozumela.
Ležím na nejakom studenom stole a nadomnou sa mihajú obrovské záblesky ...zrejme sú to svetlá.... kam ma to vezú? Po chvíľke stôl stojí a ja počujem okolitý ruch okolo mňa ale ničomu nerozumiem ako keby tí ľudia nehovorili po slovensky. Niečo alebo niekto mi pripútal ruky a ja sa nemôžem ani pohnúť. Jednu ruku mám blízko pri tele a na zápästí cítim kožený ako keby opasok a studenú železnú pracku. A druhú... druhú mi niekto zobral a dal mi ju do rozpaženej polohy a taktiež mi ju zapína do toho opasku. Prečo ma sakra pripútavajú? Už som bola na pár operáciách... ale toto som ešte nezažila. Myslia si, že som až tak mimo že neviem čo sa somnou deje? Je to dosť možné... a veru od toho nie som ďaleko. Dúfam, že si ma s niekym nepomýlili... a keď sa zobudím nebudem mať plastiku viečok... alebo niečo podobné. Všeličo mi behá v hlave. Snažím zaostriť zrak na niekoho kto sa okolo mňa pohybuje. Márne... som úplne mimo. Zrazu cítim zvláštny pocit a tlak práve na tej rozpaženej ruke. Pozriem... a v ruke kanila a práve mi zapájajú infúziu. Ako to, že ma to tentokrát vôbec nebolelo? Čo za svinstvo bola tá tabletka? Veď ma úplne zdrogovala a cítim sa čoraz viac a viac mimo. Ako to, že sa pozerám do tváre človeku ale nevidím tvár? A čo je to za svetlo nadomnou. Obrovské... kruhovité... s malými veľmi svetlými kruhmi vo vnútri. Vyzerá to ako mimozemská loď... ale čo by tu tá robila? Hmmm... snáď ma nebudú operovať ufóni...Zrazu vidím obrovské červené nechty s nejakou maskou, ktorá postupuje od mojich vlasov smerom k mojim ústam. Snažím sa rátať aby som nezaspala... bojujem........... 1....2.........3...........4............5............................................
Bežím po nejakej temnej ulici a niekto za mnou uteká...Už nevládzem a ten niekto je pri mne bližšie a bližšie... cítim jeho dych a aj napriek tomu, že sa otáčam nikoho nevidím. Kde to som ? Už som mŕtva? Snažím sa zo všetkých síl... už som vyčerpaná.... zrazu cítim prudké zovretie ruky... ako keby ma ten niekto odzadu chytil a silno potiahol aby som už neutekala.
Som na áre... a to niečo čo ma silno chytilo za ruku bol tlakomer, ktorý sa mi práve nafučal na ruke....trasiem sa od zimy ako nikdy predtým ... som evidentne po operácií a zrejme nie som mŕtva...nič nevidím... oči ma hrozne bolia... slzia...sestrička kričí: Už sa preberá... a pýta sa ma či som v poriadku ... keďže ma bolí celý človek len niečo zamrmlem... a snažím sa jej povedať že mrznem... nejde to... mám opuchnuté celé ústa. Odchádza odomňa, som sklamaná že nerozumela že mi je zima a celú ma trasie. V tom sa vracia a vraví, že za chvíľku mi bude lepšie a hneď sa vráti. K mojej posteli prisunula nejakú veľku rúru... a kúsok z nej mi zasunula pod paplón, nechápem. Zrazu ma však zalieva teplúčko a vravím si, že niečo také by som prijala aj na doma. O chvíľku ma prestáva triasť a cítim sa lepšie. Sestrička sa vrátila a vravela mi, že už volali aj moji rodičia a aj snúbenec či som v poriadku... počas posledných 2 hodín volali každú pol hodinu...tak sa už báli. Operácia totižto trvala 4 hodiny a práve preto mi je taká hrozná zima. Hneď sa zase cítim o kúsok lepšie keď viem, že moji najbližší vedia že som v poriadku.Sestrička mi povedala, že o 3 hodiny keď bude všetko v poriadku ma odvezú na izbu. Zaspala som ... ani neviem ako a vezú ma výťahom už na moju izbu. Moja spolubývajúca na mňa len zhrozene pozrie a hovorí: chúďato moje... čo ti to spravili. Moja spolubývajúca bola staršia pani a chápem, že asi nevyzerám najlepšie... ale že až takto?
Na druhý deň prichádza do izby sestrička a ťahá ma z postele.. že musím chodiť lebo budem mať problém so žilami. Snažím sa jej vysvetliť, že sa to nedá... som slabá ... nedá si povedať... chytá ma za ruku ... stavia ma... prechádzam okolo postele, odpadávam a padám priamo na postel späť. Sestrička sa tak strašne zľakla, že pochopila že mi má dať pokoj a pôjdem keď budem vládať. Doniesla mi aspoň ľadové vrecká na chladenie mojej spuchnutej tváre a taktiež injekciu, ktorá mi vraj má pomôcť. Pýtam sa, že čo to je za injekciu, lebo ma nehorázne pália žily od zápästia a cítim ako sa mi bolesť vytráca až niekde pri podpazuší...Vraj morfium... Super... takže ďalšia droga.... O 5 hodín ma chytá neskutočná bolesť celej hlavy a tváre, pri príchode sestričky sa pýtam či nemôžem znova dostať tu pálivú injekciu a vraví mi, že rakovinárom pichajú morfium každých 6 hodín proti bolesti... ale mne môže až po 8. Úžasné... takže si viete predstaviť keď každých 5 hodín som čakala ďalšie 3 hodiny v bolestiach na injekcie a ani chladiť tvár ľadom mi nedovolili po celú dobu, lebo že to zas môžem mať omrzliny. Na jedenie samozrejme môžem len samé pomixované jedlo... nič tuhé. Lenže mňa to tak hrozne bolí, že nemám ani chuť. Vravia, že keď nebudem jesť nepôjdem domov. Takéto výhražky ako malému dieťaťu... ach... Tuhú stravu neuvidím ešte najbližších 8 týždňov, kým si nebudú lekári istý, že mám celú kosť zrastenú. Jazva so stehmi sa mi ťahá na hornej čelusti od ľavého posledného zubu až po posledný zub na pravej strane. A z neviem akého dôvodu cítim pár stehou aj na dolnej čelusti pri zadných zuboch na oboch stranách. Čiže celé ústa mám pomaly rozpitvané. Pri konzultácií s lekárom čo ma operoval mi povedal, že rozmýšľali že mi zlomia a posunú aj spodnú čelusť a takto si pripravili aj spodok. Preto mám stehy aj tam... Nakoniec sa rozhodli, že vrchná postačí. Na ďalší deň mi rodičia sľúbili, že ma prídu pozrieť... počula som ako kráčajú chodbou k mojej izbe, rozprávajú sa ... v tom mama na mňa pozrie vypúli oči a zhrozene pozrie na môjho tatina. To vyzerám naozaj až tak hrozne? Pýtam sa ... mamina mi povedala, že keby nevedeli na ktorej izbe ležím, tak by ma ani hneď nespoznala. Tak hrozne som bola opuchnutá... a okrem toho som mala popálené ústa, jazyk a aj nos, zrejme od dezinfekcie. Mala som na nich nechutné veľké chrasty a celé som to mala také čudné. Po odchode rodičov som sa ešte v ten deň postavila z postele a išla sa pozrieť nad umyvadlo kde bolo zrkadlo. Skoro som odpadla keď som sa zbadala... hneď mi pár slzičiek ušlo a začala som sa sama seba pýtať, či som nespravila chybu že som si to dala robiť. V ten deň sa pýtal aj snúbenec ( vtedy bol ešte len pár mesačný frajer) či nemôže prísť.  Razantne som odmietla, že v takomto stave ma jednoznačne nemôže vidieť a až keď trocha odpuchnem tak sa uvidíme.A ešte v ten deň mňa a ešte jednu slečnu zo susednej izby poslali sestričky cez celú nemocnicu samé na rentgen úst. Ľudia sa na mňa po ceste pozerali hrozne... možno si mysleli, že som mala autonehodu alebo nejakú inú nehodu. Bolo mi zle na odpadnutie... a nevládala som. Nadávala som, že prečo nešla aspoň jedna s nami. Našťastie som to s malými pauzami zvládla a aj rentgen vyzeral vraj dobre. Našťastie o 5 dní po operácií ma pustili domov a maminu som poprosila aby mi doniesla nejaký šál alebo šatku aby som sa zakrila a nevideli ľudia aká som opuchnutá. Všetko nakoniec dobre dopadlo, odpuchla som.. a vyzerám o štipku lepšie. Kebyže sa však vrátim v čase a mám sa znova rozhodnúť či to chcem podstúpiť znova už by som asi váhala. A dôvod prečo som bola taká opuchnutá som zistila až o pár týždňov neskôr. Pri operácií mi totižto do tela zaviedli stafylokoka a ten spôsobil až taký nadmerný opuch. Dostala som antibiotiká a všetko bolo OK. O rok na to som sa rozhodla, že chcem ešte raz skúsiť operáciu nosa.... Pri tejto operácií mi konečne odstránili spomínaný problém, ktorý mi spôsobila minulá operácia nosa. Vysekal mi kúsok kosti, ktorá mi pri dotyku nepríjemne preskakovala... a konečne aspoň trocha dýcham cez ľavú dierku nosa. Čo som predtým absolútne nedýchala ani trochu. A ešte v ten istý rok som sa rozhodla, že chcem niečo robiť aj so svojou hroznou jazvou pod nosom, ktorá mi zostala po rážštepe. Bohužiaľ musím povedať, že aj táto procedúra bola v podstate veľmi nepríjemná, bolestivá a takmer zbytočná. Jazvu mi je stále vidieť a nemám pocit, že by bola menšia alebo menej viditeľná ako predtým. No nevadí, budem aj ďalej zakrývať make-upom... povedala som si, aj keď som bola opäť značne nešťastná... O pol roka som sa rozhodla, že tentokrát skúsim zväčšenie pier vlastným tukom. Dohodla som si termín s jednou pani doktorkou a išlo sa na to. Aj toto bola jedna z tých nepríjemných procedúr. Tuk sa mi pani doktorka rozhodla brať z takzvanej nadzadkovej zóny - z krížov. Túto oblasť mi napichala komplet celú lokálnym umrtvovákom a na ľavej aj pravej strane urobila malé dierky... a nejakými špeciálnymi kanilami (tak to vyzeralo) vyberala podkožný tuk, ktorý prechádzal priamo do ampulky. Tieto ampulky dávala potom do odstredivky a samozrejme nezabudla poznamenať, že taký pekný čistý tuk ešte nevidela. Zasmiala som sa a povedala som jej, že ho mám predsa s láskou vypapkaný. Medzitým mi zašila spomínané dve dierky dvomi stehmi na oboch stranách... musela som si obliecť špeciálne sťahovacie nohavičky, ktoré som mala nosiť ešte týždeň. Medzitým odstredený tuk bol v nových ampulkách, pričom jednu ampulku nasala do injekcie a išli sme na zväčšovanie pier. Hornú peru mi napichla pri pravom kútiku a postupovala skrz peru až na druhú stranu. Tam kde mám jazvu po rážštepe to nenormálne bolelo. Keďže jazvu mám hrubú a stvrdnutú. Až mi išli horúce slzy od bolesti... ale aj to som nejako vydržala. Bol to veľmi zvláštny pocit keď začala skrz injekciu aplikovať tuk do pier. Ako keby chceli vybuchnúť, zrazu som cítila ako sa koža prudko napína. Zbytok tuku v 2 ampulkách mi nechala zobrať si domov, uschovať v chladničke a mala som prísť na dopich ešte 2 krát. Ďalšie razy sa však už pani doktorka rozhodla že mi bude napichovať pery od jazvy po jazvu z každej strany. Bolelo to omnoho menej a viac a viac som sa tešila z výsledku. Ešte musím povedať, že pery ma boleli asi tak max hodinu po zákroku... ale kríže ma boleli 3 týždne. Nevedela som ležať na chrbáte, normálne sedieť... proste bolo peklo sedieť a spať. Ležávala som vkuse len na bruchu a sedela som "na pol žrde". O 2 mesiace sa mi bohužiaľ úplne všetok tuk z pier vytratil a riadne som si poplakala. Ani ma tak nehnevali peniaze, ktoré som do toho dala... ani bolesť pier... ale srali ma tie 3 týždne čo som sa poriadne nevyspala lebo ma to bolelo... že mi tam ostali dve malinké jazvičky po stehoch a to že sa to celé strebalo. Celé to vlastne bolo opäť bez výsledku... Bola som sklamaná a nahnevaná zároveň. Ešte preto rozmýšľam, že budúci rok si dám znova zväčšiť pery ale tentokrát neobetujem svoj tuk, ale pôjdem na to kyselinou hylaurónovou a radšej budem chodiť dopichovať častejšie ako znova trpieť.
A aby nebolo málo problémov, tak v roku 2015 čo bolo takmer po 5 rokoch od operácie čeluste sa mi zapálila ľavá časť čeluste pod ďasnom. Zničoho nič mi proste telo odmietlo ďalej mať pod ďasnom titánové platničky a šróbiky a bolo nutné mi ich vybrať práve z tejto strany. Celá som totižto opuchla, nemohla som rozprávať, jesť a sakramenstky to proste bolelo. Dohodli mi teda čo najskorší výber spomínaných titánových platničiek a šróbikov a ubezpečovali ma, že sa nemám čoho báť, že to je proste 5 minútová ambulantná záležitosť pričom mi znova narežú maličký kúsok ďasna, odšróbujú to a vyberú. Lenže to by som nebola ja keby zase nenastali komplikácie. Jasné, že sa mi to po takmer 5 rokoch zarástlo do kosti a z 5 minútovej operácie sa stala 50 minútová, pričom mi to lekár vypačoval z kosti, vyvŕtaval a keď som si dovolila od bolesti zamrnčať keďže ďalší lekár mi rozťahoval ústa hákmi a ťahal mi až jazvu, tak lekár ktorý vypačoval doštičku na mňa naziapal že ešte raz zamrnčím tak ma zašije a môžem ďalej chodiť s bolesťou.
S takýmto prístupom som sa ešte nestretla. Preto som sa ďalej snažila svoju bolesť potláčať a len potichu mi tiekli horúce slzy po tvári. Po 50 minútach sa mu konečne podarilo všetko doslova vypáčiť a zašil mi ranu. Vonku ma už nedočkavo čakali rodičia a nechápali prečo som vnútri takmer hodinu. Vyšla som von... spýtali sa ma hneď no čo ako... ja som sa posadila a rovno som sa rozplakala a vravela som, že to bolo hrozné. Ja len dúfam, že takáto vec sa mi nestane aj s druhou stranou lebo neviem či chcem toto znova absolvovať. Ten lekár bol naozaj veľmi nepríjemný a dopriala by som mu aby si vyskúšal to isté čo robil on mne. Či by dokázal len tak nehybne bez zakňučania sedieť keby som mu vypačovala z kosti zarastené železo.
Každopádne, zatiaľ je to z môjho trápenia asi všetko... ešte sa teda chystám na tie pery a už zrejme viac vymýšľať nebudem. Chcela som ešte raz nos, ale už sa bojím. Stále totižto s ním nie som stotožnená a chcela som vyzerať normálnejšie.... ale popravde... nechcem sa rozpadnúť :D
Týmto článkom som nechcela aby ste ma začali ľutovať prípadne spôsobiť vo Vás tiež vysmievací reflex. Chcela som si len vyliať srdce a všetkým povedať, že som po tom všetkom dosť silná a hrdá na to kto som... som hrdá na to čo som v živote dosiahla a čo ešte všetko dosiahnem a že komentáre, výsmechy a ohováranie neprajníkov a zlých ľudí ma už na kolená nikdy nepoložia. Pretože viem čo som v živote prežila, čím som si prešla a taktiež viem, že nikdy nebudem taká ako by si želal ten či henten človek. Pretože som iná... ale to neznamená že som zlá, práve naopak. Ľudia aj tak nikdy nebudú spokojní s tým kto som a aká som. Ďakujem za svoju rodinu, ktorá pri mne vždy stála a aj bude a taktiež svojmu snúbencovi, ktorý ma miluje aj napriek tomu ako vyzerám a vraví mi, že som krásna. Taktiež ďakujem kamarátkam, ktoré sú naozaj moje kamarátky a nikdy ma kvôli výzoru za chrbtom neohovárali... A taktiež ďakujem ľuďom, ktorý sa mi posmievali že vyzerám ako prejdená kombajnom, tým ktorý si za mojim chrbtom posielali moje fotky a vysmievali sa z toho ako vyzerám a aká som... tým čo o mne vytvárali blogy a písali o mne bludy a riešili všetko, taktiež ľuďom, ktorý vraveli že by som sa nemala nikdy ďalej rozmnožovať a mala by som chodiť do pomocnej školy... tiež že ako somnou môj snúbenec vôbec môže byť... ako somnou mohol chceť ísť bývať, žiť, prípadne mať somnou niekedy nejaké deti.... a taktiež ľuďom, ktorý ma tajne stalkujú na všetkých mojich profiloch a snažia sa zistiť či sa mi darí, respektívne nedarí aby sa oni cítili lepšie. Neviem čo Vám to v živote dalo... ale mne to dalo obrovskú silu... silu ísť ďalej a byť úspešná aby všetci neprajníci videli, že si môžu trhnúť....takže ešte raz... JEDNO VEĽKÉ ĎAKUJEM...


Dúfam, že Vás tento článok nezaskočil, neprekvapil, neznechutil... ale je to časť mňa... a už som to musela zo seba dostať.
A vidíme sa pri ďalšom článku :)


Pretože byť iný... neznamená byť horší...